Nemecko takmer nepodpísalo deklaráciu s ČR. Aké bolo pozadie rokovaní?

Nemecko takmer nepodpísalo významnú deklaráciu s Českou republikou

Česi si 28. októbra pripomínajú štátny sviatok vzniku Československej republiky. Po zániku federácie Slovákov a Čechov čakalo na samostatný český štát množstvo náročných úloh, medzi ktoré patrilo aj budovanie dobrých základov vo vzťahoch s Nemeckom. Kľúčovú úlohu v rokovaniach medzi Prahou a Berlínom vtedy zohral Rudolf Jindrák, dnes 62-ročný diplomat, ktorý od januára 2023 pôsobí ako veľvyslanec Českej republiky na Slovensku. Predtým pôsobil ako veľvyslanec v Maďarsku, Rakúsku a Nemecku.

Zmluvný základ existoval už pred vznikom samostatnej Českej republiky

Československo uzavrelo v roku 1973 prvú významnú zmluvu s Nemeckou spolkovou republikou a v rovnakom čase obidva štáty nadviazali diplomatické styky. Ďalšiu dôležitú zmluvu o spolupráci a priateľstve sa podarilo podpísať v roku 1992, ešte počas existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Zmluvný právny základ medzi Prahou a Berlínom, respektíve predtým Bonnom, ktorý bol hlavným mestom do júna 1991, tak existoval už v čase, keď 1. januára 1993 vznikla samostatná Česká republika.

Obidve zmluvy vyriešili najväčšiu záťaž z minulosti

Hlavnými bodmi bolo uznanie neplatnosti Mníchovskej dohody z roku 1938 a nespochybňovanie československej štátnej hranice, teda toho, čo bolo dôsledkom druhej svetovej vojny. Na Slovensku to vyzeralo trochu inak, keďže Viedenská arbitráž bola zrušená na mierovej konferencii v Paríži v roku 1947. Čo sa však v zmienených dvoch zmluvách neodstránilo, bolo politické bremeno, zvlášť v prípade otázky sudetských Nemcov a prípadných majetkových nárokov. Toto fakticky zostalo aj v zmluve z roku 1992, ktorá sa na majetkové záležitosti nevzťahovala.

Rokovania sa začali v roku 1993

Po vzniku samostatnej Českej republiky išlo politicky o to, aby česká strana nevznášala požiadavky týkajúce sa vojnových reparácií a naopak Nemecko tie, ktoré súviseli so záujmami jeho občanov sudetského pôvodu. Rokovania medzi Prahou a Berlínom sa uskutočňovali od roku 1993, v období, keď sa Česká republika usilovala o vstup do Severoatlantickej aliancie. Američania podľa Jindráka českým predstaviteľom povedali, že si najprv musia upraviť vzťahy so susedným Nemeckom, až potom ich môžu do NATO prijať. Vyjednávanie o deklarácii vyzeralo o niečo jednoduchšie a kratšie, ako keby sa malo rokovať o uzavretí medzištátnej zmluvy. Pointa spočívala v tom, aby si členské štáty takpovediac nevzali do svojho klubu nevyriešené česko-nemecké problémy.

Najvýznamnejší je článok 4

Najvýznamnejším je článok 4, ktorý konštatuje, že si obe strany uvedomujú existenciu rozdielnych pohľadov na historické udalosti, ale rozhodli sa, že nimi nebudú zaťažovať vzájomné vzťahy. Fakticky sa uzavrela debata, že sa nemienia inštrumentalizovať otázky spojené so sudetskými Nemcami a že druhá strana politickým spôsobom nenastolí otázky súvisiace s ich odškodnením na území Českej republiky. V deklarácii sa nenachádza ukončenie majetkových nárokov v tom zmysle, že štát sa ich nemôže vzdať v mene svojich občanov, pretože potom by si jeho občania nárokovali individuálne odškodnenie od vlastného štátu. Politické nenastolenie otázok súvisiacich s odškodnením znamenalo záväzok, že vlády nebudú politicky podporovať takéto požiadavky občanov.

Deklaráciu takmer nepodpísali

Dokopy sa uskutočnilo jedenásť kôl rokovaní, ktoré trvali tri roky. K podpísaniu deklarácie došlo v Prahe 21. januára 1997. Text deklarácie bol hotový v októbri 1996, ale vtedajší nemecký minister zahraničných vecí Klaus Kinkel potom prišiel s tým, že Nemci deklaráciu nepodpíšu. Jej znenie sa však v decembri toho roku objavilo v televízii ARD, čo pomohlo dostať vládu v Berlíne pod tlak. Podľa Jindráka vtedy veľmi pomohli čelní predstavitelia Zelených v Bundestagu, napríklad Joschka Fischer, ktorí dôrazne podporovali podpísanie deklarácie. Kancelár Helmut Kohl nakoniec súhlasil.

Kohl v Prahe vyslovil drsnú vetu

Jindrák vtedy zastával funkciu riaditeľa odboru, pod ktorý spadali bilaterálne vzťahy s európskymi štátmi. Na ceremóniu podpísania deklarácie prišiel v januári 1997. Po troch desaťročiach už môže prezradiť, že Kohl vtedy v Prahe po slávnostnom akte vyslovil drsnú vetu, že deklarácia neuzatvára majetkové nároky. Neznelo to po slávnostnom akte príjemne, ale Jindrák chápal kancelára, pretože nemecká vláda nemohla prevziať na seba zodpovednosť za prípadné nároky svojich občanov týkajúce sa odškodnenia.

Deklarácia otvorila cestu k odškodneniu obetí nacizmu

Nemecko sa nielen zaviazalo podporovať integráciu Česka do EÚ a NATO, ale otvorila sa tiež cesta k odškodneniu obetí nacizmu medzi Čechmi. Česká strana im poskytla finančné kompenzácie z českých peňazí a Nemci to potom refundovali a pridali ďalšiu časť. Dokopy išlo približne o 10 miliárd českých korún.