Prečo dospelí cítia niekoho za sebou? Tajomstvo ukrýva detská fantázia a pamäť

Prečo dospelí cítia niekoho za chrbtom? Tajomstvo môže ukrývať detská fantázia

Mnoho ľudí si zo svojho detstva nesie spomienky na niekoho, kto s nimi kráčal životom, hoci existoval iba v ich predstavách. Odborníci sa teraz pozreli na to, ako to môže ovplyvňovať to, čo prežívame o veľa rokov neskôr.

Tím z univerzity v tureckom Izmire testoval 185 dospelých ľudí bez psychických či neurologických porúch. Z nich 45 priznalo, že v detstve mali vymysleného kamaráta. Keď sa ich vedci pýtali na pocity za posledný mesiac, táto skupina dosiahla v dotazníkoch vyššie skóre pri otázke, ako často cítia niečiu prítomnosť bez jasných zmyslových dôkazov. Na škále od 15 do 75 bodov mali priemerný výsledok 25,51 bodu, ostatní dosiahli 20,07 bodu.

Ešte zaujímavejšie bolo, kde si deti svojich kamarátov predstavovali. Až dve tretiny spomienok umiestnili neviditeľnú postavu do vzdialenosti do 70 centimetrov od svojho tela, najčastejšie priamo pred seba alebo hneď po boku. Ide o takzvaný peripersonálny priestor, v ktorom dočiahnete rukou, hráte sa alebo sa s niekým rozprávate tvárou v tvár.

Keď si mozog pomýli vlastné signály

Výskumníci z toho vyvodzujú, že takýto pocit úzko súvisí s tým, ako si mozog vykresľuje hranice nášho tela a jeho najbližšie okolie. Podobný jav vedci otestovali aj pri pokuse s robotom. Keď človek hýbal rukami a robot sa mu s malým oneskorením dotkol chrbta, mozog sa pomýlil. Pre malé zdržanie si totiž nestihol všimnúť, že dotyk súvisí s jeho vlastným pohybom, a človek mal zrazu pocit, že za ním niekto stojí.

Pri dospelých je však rozdiel v tom, kde neviditeľnú prítomnosť cítia. Kým deti vidia vymyslených kamarátov pred sebou kvôli hrám a rozprávaniu, dospelí cítia neviditeľnú prítomnosť skôr za chrbtom. Tam totiž nemôžeme zvláštny pocit hneď skontrolovať očami.

Duchovia za tým nie sú

Vedci hneď na úvod uvádzajú, že netreba čakať žiadne záhady ani nadprirodzeno. Keďže celá štúdia stála len na tom, čo si dospelí ľudia z jednej univerzity pamätali zo svojho detstva, nedá sa povedať, že by vymyslený kamarát priamo spôsoboval určité pocity v dospelosti. Výskum však ukazuje, ako si náš mozog dokáže vytvoriť taký silný a presvedčivý pocit, že v prázdnej izbe nie sme sami.