Je milovník alkoholu menejcenný človek? Prečo ľudia pijú?
Alkoholizmus: Kto sú naozaj praviční a kto prejudikovaní?
Otázka, či je milovník alkoholu menejcenným človekom, otvára pandorinu skrinku predsudkov. Napríklad, ako charakterizovať jednotlivca, ktorý pije občas, ale sápajú sa mu po výčitkách, ak sa jeho náklonnosť k alkoholu odlišuje od tých, ktorí si doprajú pravidelne? Obraz alkoholizmu je rozmazaný, tak ako sa menia definície a prístupy k tejto problematike.
Historické pohľady na konzumáciu alkoholu
Od čias Françoisa Villona a Rabelaiseho sme svedkami prehlbovania kultúry alkoholu ako takej. V mestách zachvátených morom a vojnou, sa propojila konzumácia s pokúšaním sa zabudnúť na trápenia, pričom slávnostné chvíle sa stali priam príkazom na pozdvihovanie pohárov. Spisovatelia ako Jack London, aj napriek svoju vnútornú nechuť, sa pridali do kruhov, kde alkohol bol normou, čím utočili na svoje ušľachtilé pocity z potrieb zapadnúť medzi siláckých mužov.
Psychológia pitia: Odpor versus potreba
London sám priznáva, že pítie mu dbalo predovšetkým na útulnosť medzi kolegami a na únik z duševnej únavy. Zatiaľ čo fyzicky pracujúci jedinci pociťujú potrebu alkoholu menej, intelektuálna vyčerpanosť zas posúva hranice pitia na novú úroveň. Tí, ktorí trpia psychickými nárokmi, hľadajú akúsi úľavu v pohári, a zdá sa, že takto sa otvára nová kapitola na krivke národnej diskusie o alkohole.
Funkční alkoholici: Medzi osobnou a kolektívnou hodnotou
Moderná medicína, ktorá alkoholizmus považuje za chorobu, sa ukazuje ako predsedkyňa doby, v ktorej tí, čo nie sú abstinenti, môžu byť považovaní za menej hodnotných. Funkční alkoholici, no naopak, majú schopnosť vykonávať prácu a viesť rodinný život. Odkiaľ tento rozpor vyviera? Aká je cena spoločenskej normy, ktorá určuje, kto je vhodný a kto nie? Je skreslené vidieť za alkoholizmus niečo, čo zatlačí jednotlivca na okraj bez ohľadu na jeho schopnosti?
Aktuálny kontext: Nálepky a osobná dôstojnosť
Prečo sa teda ešte pridržiavať nálepiek a stigma, keď ide o opojné nápoje? Je to už len pozostatok stredoveku, ktorý pretrváva? Kto sme, aby sme prejudikovali hodnotu jednotlivca na základe volieb pri pití? Hlavným problémom sa stáva spoločenská akceptácia, ktorá sama o sebe môže desiatky rokov vytvárať umelé hranice medzi ‚normálnymi‘ a ‚abnormalitami‘. V čom je naozaj ten rozdiel, ak vedec alebo umelec podáva lepšie výkony než samotní abstinenti?
Záver: Čo je ľudské vo svete alkoholu?
Na záver, je potrebné uvažovať o tom, aké deštruktívne môže byť spoločenské stigma, ktoré nás núti dvíhať prsty na tých, ktorí si doprajú pohárik na upokojenie svojich démonov. Vzájomne prepletené srdcia by mali hľadať porozumenie tam, kde sa o alkoholizme polemizuje, skôr než súdiť, kto je menejcenný obyvateľ spoločnosti. Je na čase prestať nálepkovať, a namiesto toho sa pýtať, prečo a kedy sa človek uchyľuje k alkoholu; skúmať, čo je skutočne ľudské vo svete, kde je pitie oboma stranami rovnako potrebné a rovnako nebezpečné.
