O smrti blízkeho sa v rodinách často mlčí. Psychiater varuje pred následkami

O smrti blízkeho a bolesti z toho sa v mnohých rodinách zaryto mlčí. Psychiater varuje pred následkami

Stratu blízkeho človeka zažila za posledných päť rokov až štvrtina národa, v tretine rodín sa o bolesti a smrti zaryto mlčí. Až polovica Slovákov priznáva, že sa so stratou dodnes nevyrovnala. Podľa Veľkého prieskumu rodín UNIQA 2026 až 60 percent Slovákov zažilo v posledných piatich rokoch stratu blízkeho človeka, no o smrti a smútení sa v rodinách stále hovorí len zriedka.

Počas smútenia takmer tri štvrtiny Slovákov zdieľajú svoje emócie s členmi rodiny alebo majú oporu v širšej rodine či medzi priateľmi. Napriek tomu až 90 percent členov slovenských rodín tvrdí, že sa so stratou blízkeho musia vyrovnávať sami, a až v tretine rodín sa o pocitoch súvisiacich so stratou nehovorí ani vtedy, keď v rodine niekto práve zomrel.

„Mlčanie však neznamená, že ľudia nepotrebujú pomoc. Aj preto cez Nadačný fond UNIQA otvárame tému paliatívnej starostlivosti a pomoci mobilných hospicov. Pomáhame rodinám získať informácie a nájsť odbornú oporu počas vážneho ochorenia blízkeho aj po jeho strate. Keď ľudia poznajú možnosti pomoci včas, nemusia ich začať hľadať až vo chvíli, keď sú vyčerpaní a pod tlakom,“ hovorí Katarína Strýčková za Nadačný fond UNIQA.

Podľa prieskumu si až dve tretiny rodín myslia, že zármutok a bolesť spojené so stratou blízkeho je niečo, čo v priebehu času odznie. Takmer 40 percentám slovenských rodín pomáha v smútení viera a náboženstvo. Len zlomok z nich predpokladá, že by hľadali aj odbornú psychologickú pomoc. Takmer polovica Slovákov však uvádza, že sa so smrťou blízkeho doteraz nevyrovnali.

Viac ako štvrtina respondentov uvádza, že sa stará o starých či chorých blízkych. Až 40 percent blízkych, ktorých Slováci stratili, boli pred smrťou odkázaní na pomoc iných. Vážne ochorenie tak má aj rodinný rozmer: popri potrebách chorého prináša otázku, ako podporiť jeho okolie.

Psychiater a neurovedec Jiří Horáček pripomína hodnotu empatie. „Je to zložitá otázka a u každého človeka to bude iné. Neexistuje univerzálne odporúčanie. No existuje jeden úžasný nástroj, ktorý máme a musíme mu dať vysokú hodnotu – empatia. Obyčajná schopnosť súcitiť s druhým a dať mu to najavo,“ hovorí.

Pri otázke, ako sa rozprávať s blízkymi, ktorí čelia vlastnej konečnosti, neponúka zoznam správnych viet. Zdôrazňuje spôsob, akým sa k druhému vzťahujeme. „Často nemusíme hľadať zložité riešenia, stačí úprimne prežívaná empatia. Čím zložitejšia je situácia druhého človeka, tým viac mu pomôže. Je to ten najdôležitejší nástroj, ktorý uvoľní človeku ruky, aby si riešenie našiel sám,“ vysvetľuje.

Byť oporou teda podľa jeho slov nemusí znamenať nájsť odpoveď za druhého. Horáček upozorňuje na rozdiely medzi prežívaním mladého a staršieho človeka aj medzi situáciou človeka na konci života a človeka, ktorého liečba má šancu na úspech: „Dôležité je nezakrývať si oči pred realitou. To najhoršie je hrať hru, keď človek vie, že je vážne chorý, ale ja mu hovorím presný opak.“

Vážne ochorenie môže otvoriť otázky, ktoré v každodennom živote odsúvame. Horáček vysvetľuje, že bežne používame obranné mechanizmy, vďaka ktorým dokážeme svoje obavy nechať v úzadí. Pri vážnej diagnóze však tieto obrany nemusia stačiť. „Väčšinu života sa nám darí nemyslieť na to, že sa raz skončí. V hlave máme vytvorený celý aparát, ktorý nás pred touto myšlienkou chráni. Skôr či neskôr však prídu situácie, keď tieto obrany zlyhajú a my na to často nie sme pripravení,“ vysvetľuje.

Takúto existenciálnu tieseň však môžu podľa neho zažívať aj blízki chorého, napríklad pri starostlivosti o umierajúceho rodiča alebo iného člena rodiny. „Existenciálnu tieseň môžeme zažívať aj z druhej ruky, keď máme v okolí ťažko chorého človeka alebo sa staráme o umierajúceho rodiča. Smrti sa bojíme všetci, lenže táto starosť býva popretá alebo zametená pod koberec obrannými mechanizmami. Keď ochorie niekto blízky, otvárajú sa v nás tie isté otázky,“ hovorí Horáček.

Vážne ochorenie blízkeho zasahuje celú rodinu – mení jej každodenný život, ovplyvňuje psychickú pohodu aj vzájomné vzťahy. Podpora je preto dôležitá aj pre tých, ktorí sa o chorého starajú a sú mu nablízku. Horáček pri komunikácii s blízkymi zdôrazňuje rešpekt k tomu, že každý človek môže svoju situáciu prežívať inak. „Myslím si, že by sme to mali uchopiť poctivo, a nenechávať to na poslednú chvíľu. Je úlohou každého z nás nájsť si na to riešenie, a nie pred ním jednoducho zavrieť oči,“ hovorí o vyrovnávaní sa s vlastnou konečnosťou.

Pre rodiny z toho vyplýva aj praktická myšlienka: nemusíme poznať odpoveď na každú obavu nášho blízkeho, aby sme mu mohli byť oporou. Hodnotu má aj empatia, ktorú úprimne prežívame a dokážeme ju dať otvorene najavo. O prežívaní náročných životných situácií a podpore blízkych rozprával v prvom diele slovensko-českej videopodkastovej minisérie, ktorú prináša Nadačný fond UNIQA v spolupráci s podcastom Prítomie a Ligou za duševné zdravie.