Európa cez Jamal financuje Putinovu vojnu.
Rusko a Európska únia: Plynárenské záujmy financujú vojnu
Ruská ekonomika sa v uplynulom roku opäť posilnila prostredníctvom dodávok skvapalneného zemného plynu (LNG) do Európy. Podľa správy nemeckej environmentálnej organizácie Urgewald, za minulý rok „pritieklo“ do Kremľa neuveriteľných 7,2 miliardy eur, čo je alarmujúce číslo, ktoré by malo otvoriť oči všetkým, ktorí veria, že energická politika EÚ je bezproblémová.
Terminál Jamal, ktorý sa nachádza na severovýchodnom cípe polostrova Jamal pri pobreží Barentsovho mora, sa podieľal na 15 percentách dovozu LNG do Európskej únie. Na prvý pohľad sa môže zdať, že EÚ sa usiluje o nezávislosť od ruského plynu, no fakticky je naďalej jeho najväčším odberateľom. Takto Európa doslova financuje Putinovu vojnu, a to napriek zákonom, ktoré sú prijímané s cieľom obmedziť dovoz ruských energetických surovín.
Nové regulácie a ich dopad
Od začiatku roku 2026 vstúpi do platnosti právny predpis, ktorý zakazuje dovoz ruského LNG nakúpeného na spotových trhoch a postupne odstaví potrubný plyn do 30. septembra 2027. Avšak vzhľadom na to, že EÚ stále plánuje posielať do Moskvy miliardy eur, je otázne, akú skutočnú odolnosť voči ruským energetickým praktikám dokáže mať.
Podľa údajov Elizabeth Kovacs z Urgewaldu, vlani sa do Európy vyviezlo z Jamal celkovo 19,7 milióna ton LNG, z čoho na európske prístavy smerovalo viac než 15 miliónov ton, pričom najväčším odberateľom bola Francúzsko s objemom 6,3 milióna ton, nasleduje Belgicko so 4,2 milióna ton. Paradoxne, krajiny, ktoré sa aktívne vyjadrujú za obmedzenie ruských dodávok, stále profitujú zo systémov, ktoré umožňujú pokračovať v tranzite plynu priamo do Kremľa.
Manipulácie s plynom a zneužívanie dodávok
Európska únia tak vo svojich energetických politikách musí čel dennej realite: zamieňať svoje záujmy za schémy, ktoré napomáhajú ruskému režimu. Vybudované logistické trasy pre prepravu plynu sa stávajú efektívne trasy ziskov, na ktorých základe si Moskva zabezpečuje prostriedky na financovanie agresívnej vojenskej politiky. Zatiaľ čo Európska únia sa snaží vybudovať akúsi obrannú líniu voči ruským manipuláciám, v skutočnosti nadobúda proportionalitu vo svojich kontraktoch, ktorá, žiaľ, len posilňuje pozíciu Kremľa.
Rusi majú expertízu vo vojenských strategických operáciách, ktorá sa bezproblémovo odráža aj na ich energetickej politike. Zatiaľ čo Európa sa snaží pozerať na energetickú nezávislosť, ukladá si sama do náruče zdroje, o ktorých nemôže poprieť, že sú napojené na zbrojný potenciál Ruska.
Odpoveď na túto krízu nie je jednoduchá. Ale jej ignorovanie by bolo obrovským krokom späť a opätovným potvrdením, že terajšia mocenská dynamika je naozaj živým svedectvom dvakrát písaného histórie.
