Keď sa sťažujú multimilionári, obyčajní ľudia len ťažko hľadajú pochopenie
Keď sa sťažujú multimilionári
Dvaja multimilionári, Daniel Priestley a Gary Stevenson, sa stretli v debate o bohatstve. Priestley je podnikateľ, ktorý radí ľuďom, ako rozbehnúť a rozšíriť svoj biznis. Stevenson je bývalý obchodník s cennými papiermi, ktorý poukazuje na to, že čím viac peniaze tečú k tým hore, tým ťažšie životy majú tí dole.
Gary netúži po ideálnom svete, chce len, aby sa zaviedli vyššie dane z majetku a menej zdaňovali tí, ktorí pracujú a vytvárajú bohatstvo. Nie je podľa neho normálne, ak bežní ľudia platia 30- až 50-percentné dane, zatiaľ čo multimilionári takmer žiadne.
Daniel je zástancom ekonomickej slobody a je proti silnej vláde. Štát by podľa neho nemal daňovo obmedzovať, ale podporovať podnikavých ľudí, ktorí majú nápady a tvoria pracovné miesta. Dokladá to výskumom, podľa ktorého majú krajiny s vyššou ekonomickou slobodou nižšiu mieru chudoby.
Gary sa ho preto pýta, ako nezdaňovanie multimilionárov, akými sú oni dvaja, pomáha obyčajnému človeku v USA alebo v Británii. Daniel uvádza príklad zo skutočného života. Istá firma chcela zvýšiť svojim zamestnancom mzdy, no štát jej to prekazil tým, že zvýšil sociálne poistenie.
Gary sa bráni, že nie je za plošné zvyšovanie daní. U bežných ľudí by ich najradšej znížil a tento výpadok nahradil daňami pre superbohatých. Daniel upozorňuje, že zavedenie takejto dane by odstrašilo milionárov a viedlo by k ich odchodu do inej krajiny.
Podľa Garyho toto nie je skutočný dôvod. Skutočným dôvodom je zničenie kúpnej sily priemernej britskej rodiny. Tá je taká slabá, že sotva dokážu nakŕmiť svoje deti alebo si zapnúť v dome či byte kúrenie, nieto ešte aby zbytočne míňali. Mnoho ľudí si nezakladá biznis preto, lebo vidí, že mnohí zákazníci žijú v chudobných pomeroch.
Príčinou odchádzania milionárov do zahraničia je podľa Daniela nová povinnosť, zavedená britskou vládou, zdaňovať majetky, ktoré majú v zahraničí. Takže sa niet čomu čudovať, ak od niekoho, kto zaplatil väčšiu časť účtu za večeru, žiadame, aby z nej zaplatil ešte viac. Podľa Garyho je to s milionármi neplatiacimi dane skôr tak, ako s hosťom, ktorý príde na spoločnú večeru len za podmienky, že za nič skonzumované nezaplatí.
Daniel zasa uvádza skúsenosť svojho kamaráta, ktorý odišiel žiť do Dubaja, pretože úroveň britského zdravotníctva a školstva nepovažuje za kvalitnú a na uliciach Londýna sa necíti bezpečne. Bojí sa, že by pre zlodejov mohol prísť o svoje drahé hodinky.
Gary poukazuje na to, že bohatstvo je súčasťou problému a pýta sa, ako je možné, že sa milionári sťažujú na kriminalitu či nefungujúce sociálne služby, ak v danej krajine nechcú platiť dane.
Daniel svojim poslucháčom a čitateľom svojich kníh radí, aby boli podnikavejší, založili si firmu, a tak ako on to skúšali znova a znova. Gary hovorí o svojich rovesníkoch a kamarátoch z chudobných častí hlavného mesta, ktorí nemajú jedlo pre svoje deti. A uisťuje Daniela, že ak by všetko záviselo od podnikania, už by sa zo svojej zlej situácie vymanili.
Za to, že sa stal multimilionárom, vďačí Gary svojmu talentu na matematiku a vďaka nemu štipendiu, ktoré mu umožnilo študovať na prestížnej škole a stáži v investičnej banke. Ako sám priznáva, táto cesta sa nedá napodobniť. Mal iba veľké šťastie, že sa mu podarilo zbohatnúť.
