„Považujem sa za Rusa.“ Ukrajinskí rodáci v zajatí vysvetľujú, prečo sa rozhodli bojovať na strane Putina.
Ukrajinskí rodáci v zajatí: Prečo sa rozhodli bojovať na strane Putina
V ukrajinskom zajatí sa nachádzajú muži, ktorí sa narodili na území Ukrajiny, no rozhodli sa vstúpiť do ruských jednotiek. Ich príbehy odhaľujú komplexné otázky o identite, okupácii a tlaku, ktorý vyviňuje vojna na obyvateľstvo Donbasu.
V zajateckých táboroch na západe Ukrajiny sú aj muži ukrajinského pôvodu, ktorí bojovali proti svojej domovine. Reportéri BBC sa rozprávali s mnohými z nich, pričom upozornili na potrebu opatrného posudzovania ich svedectiev, vzhľadom na podmienky, v ktorých sa nachádzajú. Títo muži väčšinou pochádzajú z Donbasu, oblasti, ktorá bola pod ruskou kontrolou od roku 2014, a mnohí tvrdia, že do ruskej armády vstúpili dobrovoľne.
Osudy vojakov: Príbehy a motivácie
Jedným z týchto mužov je Anton, ktorý vyrastal v prostredí ruskej propagandy a pričom sa vo vojne nevidí ako zradca. „Považujem sa za Rusa. Krajina pre mňa nie je dôležitá, dôležitý je národ,“ povedal. Pre mnohých, ako je on, je identita zložitá: narodení Ukrajinci, ktorí sa hlásia k ruskému pôvodu, a ktorí vnímali vojnu ako spôsob, ako chrániť svoju národnosť.
Podobne aj Artyom, ktorý viedol krátke boje, vyjadril sklamanie zo svojich skúseností a mal pocit, že neodmenili jeho službu spravodlivo. Počas pobytu v nemocnici pre zranenia z bojov si uvedomil, že mnohí jeho kamaráti už nežijú. Tieto príbehy reflektujú nie len vojenské, ale aj psychologické a emocionálne dopady, s ktorými sa vojaci vyrovnávajú.
Obavy a realita vojny
Vojaci ukrajinského pôvodu čelili obvineniam z vlastizrady, avšak zamestnávali ich v táboroch pre vojnových zajatcov spoločne s ruskými vojakmi. Ukrajinská vláda stále považuje týchto mužov za svojich občanov, a zároveň ich národná identita zostáva často nejasná. Peter Jatsenko z ukrajinského koordinačného veliteľstva pre vojnových zajatcov poznamenal, že postoj týchto mužov k vlastnej národnosti je komplikovaný.
Medzi nimi sú muži, ktorí vstúpili do armády pod tlakom alebo proti svojej vôli. Podľa oficiálnych štatistík mohlo byť na okupovaných územiach nevinne povolaných viac než 50-tisíc Ukrajincov. Jedna z obetí, ktorá bola v ruskej armáde donútená bojovať, vyjadrila túžbu po návrate k rodine a uniknutiu ďalšiemu nasadeniu.
Hľadanie zmyslu a ich budúcnosť
Konstantin, odsúdený na dlhý trest, sa rozhodol pridať sa k armáde s nádejou na skrátenie času vo väzení. Tvrdil, že aj keď mu vojna nepriniesla nič dobré, jeho rozhodnutie bojovať neľutuje. Jeho vyjadrenia odrážajú pochybnosti o budúcnosti nielen jeho, ale aj jeho rodiny. Očakáva, že vojna bude pokračovať, a tak aj Sergej, ktorý sa narodil v Luhansku a považuje sa za Rusa, plánuje opustiť armádu a vrátiť sa domov.
Aj s ťažkým prežívaním vojny a pocitmi zložitosti vlastníctva, mnohí z týchto mužov šíria myšlienku, že sa jednoducho snažia prežiť. Ich príbehy nie len upozorňujú na psychológiu vojska, ale aj na absurdity, ktoré vojna prináša prostredníctvom propagandy a národných identít.
Výmena zajatcov a geopolitická realita
Ukrajina vzýva podpísanie dohôd o výmene zajatých vojakov, o ktorých sa zdá, že pre Moskvu nemajú veľký význam. Konstantin naznačuje, že „toto sa preto nezdá ako prioritná úloha“, a čoraz viac sa obávajú, že zostanú poslednými, ktorí sa budú môcť vrátiť domov. Týmto spôsobom sa vojna stáva nielen osobným ale aj kolektívnym prostriedkom na prežitie a identity, zatiaľ čo budúcnosť týchto mužov ostáva nejasná.
