Beneš poštval Masaryka proti Štefánikovi. Zostrelenie či havária?

Ako Beneš sprotivil Masarykovi Štefánika. Zostrelenie alebo havária lietadla so Štefánikom?

Vzťahy medzi tromi spoluzakladateľmi Československej republiky boli krátko pred jej vznikom napäté a sčasti už naštrbené. Výrazne ochladli medzi Edvardom Benešom a Milanom Rastislavom Štefánikom. Hlavnou príčinou mohli byť rozdielne názory na podobu a charakter nového štátu. Išlo však aj o pozície v jeho mocenskej špičke: kto bude „dvojkou“ v tomto triumviráte.

Ich cesty sa prvýkrát skrížili v polovici decembra 1915 v Paríži. Nedal ich dokopy Masaryk, ale český maliar Ludvík Strimpl, ktorý tam žil už pred prvou svetovou vojnou. Štefánik, vtedy poručík francúzskeho letectva, sa práve vrátil z Ríma, kde si liečil zranenie zo srbského frontu. Beneš, ktorý vyštudoval sociológiu na Sorbonne, reprezentoval v Paríži vznikajúci český zahraničný odboj proti habsburskej monarchii. Už na prvom stretnutí si padli do nôty. Obaja vzdelaní tridsiatnici, obaja vyšli z vidieckeho prostredia z mnohodetných rodín na prahu chudoby.

Historici opisujú Beneša ako racionálneho, pragmatického človeka, typického suchára a úradníka. Štefánik bol podľa pamätníkov impulzívny, emotívny a charizmatický. Oboch spájala osobnosť o generáciu staršieho profesora Masaryka, ktorý im prednášal filozofiu na Karlovej univerzite v Prahe. Beneš ho volal „učiteľ“ aj v emigrácii, Štefánik mu hovoril až do svojej tragickej smrti „otecko“. Beneš i Štefánik sa uchádzali o priazeň Masaryka a o jeho náklonnosť doslova bojovali. Osudová Štefánikova láska, francúzska novinárka a spisovateľka Louise Weissová neskôr napísala, že nikdy nevidela dvoch ľudí sa s takým zápalom zasadzovať o pozíciu „dvojky“ po boku niekoho tretieho.

Na večeri u Strimplovcov sa Štefánik s Benešom zblížili, dokonca si začali tykať a navzájom si pomáhať. Bol to Štefánik, ktorý Benešovi poradil, aby sa začal lepšie obliekať a presťahoval sa do reprezentatívnejšieho bytu. Štefánik sa cítil v parížskych salónoch už ako doma. Deväť dní po večeri u Strimplovcov vybavil Benešovi audienciu u francúzskeho premiéra Aristida Brianda. Schôdzku s predsedom vlády mu sprostredkovala Claire Boas de Jouvenel, predstaviteľka významného francúzskeho rodu, ktorú galantný poručík už predtým očaril svojím šarmom a vyberanými spôsobmi.

Na stretnutí s Briandom dohodol zároveň ďalšiu schôdzku, ale už s Masarykom, ktorý žil v Anglicku. Beneš to oznámil „učiteľovi“ listom a upozornil na Štefánikove pozoruhodné známosti v parížskej smotánke i na jeho zápal pre československú vec. Všestranne nadaný Slovák sa Masarykovi hodil do vedenia Českého komitétu zahraničného, ktorý sa po presťahovaní z Londýna do Paríža koncom februára 1916 premenoval na Československú národnú radu. Udialo sa to na návrh Štefánika, ktorý v nej zastával od začiatku funkciu podpredsedu, čiže formálne bol „dvojkou“ po Masarykovi. Z hľadiska reálneho vplyvu a každodenného riadenia sa však delil o túto pozíciu s Benešom, generálnym tajomníkom ČSNR.