Erotická literatúra v plameňoch márnosti. Za dovoz nevhodných kníh mohli aj upáliť
Erotická literatúra v plameňoch „márnosti“. Za dovoz nevhodných kníh mohli aj upáliť
Prvé tlačené knihy sa do Uhorska dovážali z Benátok a nemeckých krajín. Dovoz spočiatku prebiehal bez väčších problémov, no situáciu zmenila cenzúra. Už v roku 1487 nariadil pápež Inocent VIII. predkladať všetky rukopisy pred tlačou cirkevnej vrchnosti a od roku 1515 sa mohli tlačiť len s povolením miestneho biskupa.
Tlačená kniha zostávala luxusným tovarom. Kým na pergamene písaná Biblia stála celý majetok, prvá Gutenbergova Biblia z roku 1455 zrazila cenu na 30 zlatých, čo bol zárobok úradníka za tri roky. V kostoloch preto pripútavali vzácne knihy k oltáru reťazou.
Prvé tlačené knihy verejne začal páliť fanatický florentský kazateľ Girolamo Savonarola. Na fašiangy 7. februára 1497 usporiadal na námestí Piazza della Signoria podujatie s názvom Oheň márnosti. Na hranici zhoreli okrem zrkadiel, voňaviek, parochní či hracích kariet aj diela Ovídia a Petrarcu.
Po vystúpení Martina Luthera sa tlačená kniha z dovozu stala v Uhorsku toxickým tovarom. V apríli 1523 prijal uhorský snem zákon, ktorý luteránom hrozil trestom smrti a konfiškáciou majetku. O dva roky neskôr vyšlo prísnejšie nariadenie, podľa ktorého mali byť všetci luteráni vykorenení z krajiny a kdekoľvek nájdení upálení.
Škótsky historik James A. Wylie približuje prípad potulného kníhkupca z Wittenbergu, ktorého v roku 1525 upálili na námestí v Budíne. Priviazali ho k stĺpu, obložili Lutherovými knihami a podpálili. Podľa iných prameňov išlo o kníhkupca Ludwiga Gsella zo Saska a v tom období dali úrady verejne upáliť šesť kníhkupcov alebo obchodníkov s nelegálnou náboženskou literatúrou.
Lutherove knihy horeli na hraniciach predovšetkým v banských mestách s prevahou nemeckého obyvateľstva. Keďže išlo o kráľovské mestá s vlastným právom, smrti na hranici musela svetská a cirkevná vrchnosť ušetriť majiteľov zhabanej literatúry. Knihy konfiškovala komisia, ktorú do miest vyslal ostrihomský arcibiskup.
Slovenská historička Eva Frimmová zistila v archívoch, že niektoré mestské rady dali inkriminované knihy ukryť do banských štôlní a vyjednávali s komisiou. V Banskej Bystrici jej dokonca ponúkli peniaze namiesto kníh. Až keď komisia pohrozila exkomunikáciou celého mesta, rada vydala knihy na verejné spálenie.
V tom istom čase dal londýnsky biskup Cuthbert Tunstall verejne spáliť zhabané výtlačky anglického prekladu Nového zákona. Nie preto, že by mal niečo proti Biblii, ale jej preklad nepredložil vydavateľ na schválenie londýnskym cirkevným úradom.
Vynález kníhtlače pripravoval o prácu najmä pisárov. V dielňach pracovali aj iluminátori, rubrikátori, kopisti a viazači. V Uhorsku sa začiatkom 16. storočia zaoberalo ručným písaním 800 až 1 200 ľudí. Knihy však čítalo na vtedajšom území Slovenska len 3 000 až 5 000 ľudí, väčšinou kňazov, učiteľov, študentov, obchodníkov a šľachticov.
Tlačiari eliminovali pisárov z trhu postupne, proces sa roztiahol na dve generácie. Rozhodujúca bola vyššia produktivita práce. Jeden tlačiar s pomocníkom vyrobili za týždeň to, čo traja mnísi za rok. Zhruba rok trvalo dvom mníchom spracovanie jednej rukopisnej Biblie, kým Gutenberg vytlačil za tri roky približne 180 kusov.
O prácu prichádzali aj pergamenári, ktorí vyrábali pergamen zo zvieracej kože. Na jednu ručne písanú Bibliu bolo treba zabiť 200 až 300 oviec. Tlačiareň však potrebovala papier zo starých handier, preto prudko stúpal dopyt po handrároch, ktorí putovali po dedinách i mestách a zbierali starý textil.
