Zomrel spisovateľ Peter Jaroš, mal 85 rokov

Zomrel spisovateľ Peter Jaroš

Správa o úmrtí spisovateľa Petra Jaroša sa rozšírila v nedeľu napoludnie. Prišla náhle, ako už smrť prichádza. Zostalo pustejšie. Peter Jaroš bol mohutný chlap a zaberal, obrazne povedané, veľa miesta.

Ten svoj priestor na svete potreboval po telesnej i po duchovnej stránke. Mal ho čím zaplniť. Šarmom, vtipom, prívetivosťou. Bol to nápadný zjav, fešák a poslucháčky Filozofickej fakulty UK, ktoré spolu s ním študovali, ho považovali za najkrajšieho muža na škole.

Peter Jaroš mal aj krásnu dušu. Tá duša sa mu odrážala na tvári a s pribúdajúcimi rokmi bol čoraz impozantnejší. Bol už dlhší čas na vozíku, ale jeho majestát vynikal. Vyžaroval pokoj a harmóniu, bol doslova krásny. Mal krásne husté biele vlasy.

Až do tohto osudného dňa tvorili s manželkou Zuzkou krásny a spoločensky významný pár. Peter mal šťastie na ľudí okolo seba, na rodákov, na kolegov, na kamarátov, na spolupracovníkov. Každý cítil jeho prajnosť a múdrosť, láskavosťou sa mu odvďačovali.

Peter bol skôr mlčanlivý než zhovorčivý, ale keď už niečo povedal, stálo to zato. Taký bol aj keď hovoril pre noviny, a taký bol aj keď pôsobil ako verejný činiteľ. A taký bol napokon aj vo svojej tvorbe. Jeho diela nie sú len čítavými či zábavnými textami, ale majú hlbšiu bázu – je to kus histórie, reflexia doby. Jeho knihy mali ešte jednu dôležitú vlastnosť: stmeľovali ľudí.

Máloktorému spisovateľovi sa už dnes podarí, aby sa stal autorom, ktorý zasiahne gro spoločnosti a osloví viac generácií. Podľa Jarošových kníh vznikli filmy, divadelné inscenácie, inšpiroval mnohých tvorcov, s mnohými spolupracoval, bol partnerom špičkových umelcov a vždy sa vedel porozprávať aj s mladými.

Na Petroví bolo veľmi sympatické, že si vážil ľudí, nepovyšoval sa, každého chcel spoznať. Zaujímal sa o život. S Petrom Jarošom sme v Pravde intenzívne spolupracovali, uverejnili sme veľa článkov a rozhovorov, kde vysvetľoval svoje postoje, zdeľoval svoje názory, hovoril o zaujímavých veciach, ktoré sa mu v živote prihodili. Bol aj spoľahlivý. Jeho slová mali úroveň a čaro. Boli pravdivé.

Jeho dielo naozaj zľudovelo. Nedávno sme sa v redakcii rozprávali o tom, že kto má aké miesto v slovenskej literatúre rád. Spomenula som situáciu z Tisícročnej včely, ako ženy nesú mužom halušky na obed do vrchov na pole. Jedna sa potkne, halušky sa vysypú, ale ostatné ženy ju posmelia – nech sa netrápi, nech halušky očistí, zhrnie do hrnca a dá späť do batohu. Muž si pochutí. Táto scéna sa dá vykladať rôzne, pre mňa znamenala vitalitu, životaschopnosť, aj hravosť, aj istý pozitívny feminizmus. Vždy som sa na nej pobavila. Aj s Petrom sme sa na tom kedysi zasmiali. A teraz, v smútku za ním, sa mi opäť vybavila a je mi ľahšie.