Dlhoročný diplomat Ján Gábor: Prekážal som nielen prezidentke Zuzane Čaputovej
Osobná reflexia diplomata Jána Gábora
Ján Gábor, dlhoročný diplomat, sa ocitol na konci svojej kariéry po 42 rokoch vo vznešenej profesii, ktorú popisuje ako zložitú a niekedy aj frustrujúcu. Vo svojich spomienkach na ministerstvo zahraničných vecí v Prahe s nostalgiou uvádza poradenstvo svojho šéfa: „Porozhliadni sa po inštitúcii a uvidíš, že sú tu parádne koníky a ťažné koníky.“ To v skutočnosti naznačuje, že okrem osobného úsilia a výsledkov, existuje množstvo vonkajších faktorov, ako rodinné známosti a politické väzby, ktoré môžu ovplyvniť kariérny postup v diplomatických kruhoch.
Ján Gábor sa posťažoval, že jeho kariéra bola predurčená predovšetkým vonkajšími okolnosťami. Sám seba vidí ako niekoho, kto zažil významnú rôznorodosť krajín a úloh, hoci, na rozdiel od jeho kolegov, nemal možnosť vyberať si, kde bude pracovať. Ďalej pripomenul, že priemerný čas strávený na diplomatickej misii bol pre neho oveľa dlhší, a tak nemohol predpokladať, čo mu prinesie budúcnosť. Tieto faktory ovplyvnili jeho pohľad na svet a umožnili mu vidieť globálne problémy z rôznych perspektív.
V rozhovore sa osvetľuje aj jeho vzťah s bývalým ministrom Kukanom, ktorý pre Gábora predstavoval výnimočného nadriadeného, ktorý dokázal kombinovať lojalitu voči inštitúcii s odbornými znalosťami. Kukan mal vlastný spôsob, ako hodnotiť jeho prácu, čím vytváral atmosféru dôvery a spolupráce, a to aj napriek rozličným hierarchickým rozdielom.
Ján Gábor si spomína na svoje diplomatické zážitky, ktoré sa často niesli v duchu politických hádok a etických dilemat. Pri rokovaniach s maďarskými partnermi sa ocitol v ťažkých situáciách, kde jeho obhajoba slovenských záujmov viedla k vytváraniu nepriateľov. S odstupom času si uvedomuje, že jeho osobný a profesijný život bol ovplyvnený rokmi diplomatickej práce, ktorá mala zásadný význam pre jeho rozvoj ako jednotlivca.
Problémy a výzvy v diplomacii
V absencii presne plánovaných kariérnych ciest a po rokoch skúseností sa Gábor dostal do pozície, kde bola jeho práca vnímaná ako niečo viac, než len plnenie povinností. Podľa jeho slov, „žil“ v dynamickej diplomatickej komunite, kde sa neustále objavovali výzvy, a to nielen politické, ale i medziľudské. Svojím spôsobom na ne reagoval, aj keď si uvedomoval, že nie vždy sú jeho názory v súlade s oficiálnou politikou školy.
Jedným z najvýraznejších momentov bola jeho rýchla a nepredvídaná zmena honorárneho postu po veľvyslanectve vo Washingtone. Situácia, kedy sa stal chargé d’affaires, mu priniesla množstvo otázok a pochybností o jeho predchádzajúcom pôsobení. Treba zdôrazniť, že aj paradigmy jeho doterajšej praxe sa v čo najkratšom čase začali rozpadávať, čo nebolo vnímané len ako osobná prehra, ale i nástroj pre politické zmeny, ktoré si vyžadovali väčšiu hrubosť a zrady v pozadí.
Konflikty a historická reflexia
Gábor príbeh svojej diplomatickej kariéry uzatvára zmienkou o svojej knihe o Trianone, ktorú považuje za významný projekt, ktorý sa dostal do konfliktu s oficiálnym naratívom. Kritika jeho literárnej činnosti zo strany maďarských akademikov mohla mať aj dosah na jeho diplomatický post, čo opäť potvrdzuje, že v diplomacii sa prelínajú osobné a politické záujmy s nepredvítateľným výsledkom.
Úplne na záver by sa dal vypichnúť jeho sen, ktorý sa týka histórie a kultúry. Gábor verí, že zachovávanie histórie by malo zahŕňať aj uznanie našich predkov a snaží sa o to, aby takéto uznanie bolo dôstojne a spravodlivo prezenuté v rámci národnej reprezentácie. Jeho názor sa opiera o poznanie významu kultúry a vzdelania, ktoré by mali byť súčasťou národného diskurzu aj z pohľadu medzinárodného práva.
