Hrôzy Židov v Auschwitzi: Ako si posledný žijúci sovietsky osloboditeľ spomína na peklo na zemi?
Hrôzy Židov v Auschwitzi
Keď sa Ivan Martynuškin, teraz už 102-ročný, približoval k areálu, ktorý vyzeral záhadne, nazdával sa, že ide o vojenskú základňu alebo sklad Wehrmachtu. Skutočnosť, ktorú objavil po prekročení brány, však by nemohla byť ďalej od pravdy. Vo vnútri našiel zúbožených väzňov, ktorých tváre odzrkadľovali nesmiernu bolesť a utrpenie, ktoré prežili vo vyhladzovacom tábore.
Posledný žijúci sovietsky osloboditeľ
Martynuškin je posledným žijúcim červenoarmejcom, ktorý sa zúčastnil oslobodenia nacistického koncentračného tábora Auschwitz v januári 1945. Namiesto oslavovania rastúcej slávy a slobody však naplnený hnevom a smútením, nedokáže zabudnúť na udalosť, ktorá pozostáva z nezmazateľných spomienok. Napriek svojmu pokročilému veku je stále čulý a pravidelne sa zúčastňuje rozhovorov s médiami, nedávno s agentúrou TASS, kde hovoril o svojich spomienkach na Auschwitz.
Cestovanie medzi svetom živých a mŕtvych
Pri spomienke na to, čo videl, hovorí: „Keď sme vošli do tábora, z barakov vyšlo osem až desať ľudí. Na hlavách mali handry, pretože vonku boli treskúce mrazy. Títo ľudia žili v pekle. Iba s námahou sa na nohách udržiavali a mnohí ležali na pričniach v barakoch, bez síl vyjsť von. Nielen to, ich vzhľad bol odstrašujúci a niekedy bolo nepríjemné pozerať sa na nich.”
Príchod červenoarmejcov a vykúpenie
Príchod sovietskych vojakov bol pre väzňov nečakaným vykúpením. Mnohí z nich, najmä Židia zo Slovenska, padali na kolená a bozkávali vojakom ruky, objímali ich okolo nôh. Pre niektorých to bol moment nádeje, pre iných smrť ešte nebola definitívna. Martynuškin si taktiež pamätá na Irinu Charinovú, sovietsku špiónku, ktorá prežila do konca, pretože ju Nemci využívali na otrocké práce.
Útrapy a Pochod smrti
I keď sa niektorí väzni tešili zo slobody, iní zažili tragédie. Keď sa Nemci rozhodli opustiť tábor, časť väzňov vzali so sebou, čím ich vystavili pochodom smrti. Mnohí z tých, ktorí boli nemocní a podvyživení, v týchto extrémnych podmienkach tragicky zomreli.
Historická pravda oslobodenia
V januári 1945, keď Martynuškin vstúpil do tábora, mal iba 21 rokov. Dnes, o takmer osemdesiat rokov neskôr, jeho spomienky sú ešte stále cenným svedectvom o hrôzach holokaustu. Upozorňuje na nebezpečenstvo skreslenia reality v historických naratívoch, ako aj na narastajúci počet tých, ktorí zľahčujú holokaust. Jeho rozprávanie, ktoré sa objavilo v médiách počas osláv 81. výročia víťazstva, je dôležité nielen kvôli historickej presnosti, ale aj pre jeho emocionálny dopad na súčasnú spoločnosť.
Zničené dôkazy a smrť
Martynuškin rozpráva aj o tragickej snahe nacistov zamiesť svoje zločiny pod koberec pred príchodom frontu, kedy sa rozhodli zničiť všetky dôkazové materiály. Väzňov, ktorí zahynuli v plynových komorách, nielenže snažili zakryť, ale dokonca mali nariadené hromadne spáliť mŕtvoly. „Toto bol zápach smrti,“ uzatvára s ťažkým srdcom Martynuškin, poznamenávajúc, ako bolestivo sa táto udalosť zapísala do histórie. Jeho svedectvo je pripomienkou, že história pamätá a nesmie byť zabudnutá, a preto je dôležité ju prenášať na ďalšie generácie.
