Tvorcom filmu NAZA hrozia smrťou, Izrael odobratím občianstva

Film NAZA odhaľuje logistiku genocídy, autori čelia vyhrážkam smrťou

V bratislavskej Cvernovke bol 23. októbra premietnutý film NAZA. Dielo autorskej dvojice izraelských filmárov Yuvala Abrahama a Rachel Szorovej v produkcii britského denníka The Guardian je od uvedenia na filmovom festivale v Benátkach v septembri tohto roka celosvetovou senzáciou. Izraelská vláda sa autorom vyhráža odobratím občianstva a veľká časť verejnosti smrťou.

Na strechách Tel Avivu pod nočnou oblohou 24 členov Izraelských obranných síl (IDF) vypovedá o metóde genocídy. Desiatky tisíce nevinných obetí sa vopred považujú za NAZA – čo je hebrejská skratka pre „vedľajšie škody“.

Kulisu tvorí panoráma mesta nad spletitou sieťou diaľnic s prúdmi pomaly sa posúvajúcich áut. S výnimkou niekoľkých archívnych záberov a päťminútového finále, ktoré priamo ukazuje rozsah pekla v Gaze, zostáva nočný výhľad na strechy mesta obrazovým ťažiskom filmu od začiatku až do konca.

Rozhovory sa odohrávajú pod rúškom tmy, ktorá účinkujúcim poskytuje anonymitu a zároveň zdôrazňuje temnú povahu témy i strach izraelskej spoločnosti zo svetla v podobe pravdy o jej morálnom úpadku. Tel Aviv je sídlo veliteľstva IDF aj domov väčšiny dôstojníkov účinkujúcich vo filme.

Ciele bombardovania sa vyberajú pomocou algoritmov generovaných umelou inteligenciou. Zoznamy ľudí určených na zabitie sa zostavujú na základe rozsiahleho digitálneho sledovania a čas bombardovania určujú softvérové programy s názvami ako „Where’s daddy?“ (Kde je ocko?).

Ak je útok na obyvateľa výškovej budovy označený údajom „220 NAZA“, znamená to, že zasiahnutie jedného operatívca Hamasu môže stáť život 220 nevinných susedov. Ako film postupuje, odstup vojakov od ich činov pomaly zatieňuje šok z neustále rastúcich hodnôt NAZA. Čísla NAZA stúpajú z 50 na 500, ale stopa, ktorú zanechávajú vo vedomí páchateľov, zostáva nezmenená.

Sotva bola na benátskom bienále udelená cena, Yuval Abraham a Rachel Szorová čelili vyhrážkam izraelského ministra kultúry Mikiho Zohara, že im bude odobraté občianstvo. Dom rodičov Rachel Szorovej niekoľko dní obkľučovali pravicoví sionistickí demonštranti, sociálne siete sú odvtedy plné vyhrážok smrťou.

Až na niekoľko výnimiek elitní vojaci ľútosť neprejavujú. Viacerí považujú svoju prácu za vzrušujúcu, ba dokonca zábavnú, hovoria o „eufórii z hormónov“. Iní vyjadrujú hrdosť na svoju profesionalitu. Vidíte ich ako obyčajného človeka, ktorý ráno ide do práce, na počítačových obrazovkách plánuje a potom vykonáva vraždy a občas zatelefonuje palestínskemu dieťaťu, aby sa opýtal, či je „ocko doma“.

Ťažko sa vyhnúť očividnej paralele s povojnovými výsluchmi nacistických zločincov. „Len som si robil svoju prácu“ Adolfa Eichmanna, ktoré tu zaznieva v historickom refréne, opäť robia z úvah Hannah Arendtovej o banalite zla relevantný referenčný bod.

NAZA nie je film o tragických dejinách Palestínčanov. Nezaoberá sa životom civilistov vo vojnovéj zóne ani existenciou pod jarmom okupácie. Nie je to aktivistický film s explicitným politickým posolstvom, ale film, ktorý umožňuje nahliadnuť do logistiky genocídy a do zarážajúcej ľahostajnosti jej aktérov voči každodennému vraždeniu, ktoré sami páchajú.