Dokument Zomrieť a žiť: Vojna sa nekončí na fronte, rany sa hoja roky

Dokument Zomrieť a žiť ukazuje, že vojna sa nekončí na fronte

Do slovenských kín dorazil v októbri dokumentárny film Zomrieť a žiť. Svetovú premiéru mal na festivale v Karlových Varoch, neskôr ho uviedli aj na piešťanskom Cinematiku. Nakrútila ho ukrajinská režisérka Julija Hontaruk.

Režisérka dvanásť rokov snímala troch mužov, ktorí sa v roku 2014 rozhodli ísť ako dobrovoľníci bojovať na front a brániť svoju vlasť pred ruskými okupantmi. Každý z nich má prezývku – Šachta, Potter a Dancer – aj vlastný príbeh. Všetci si zažili hrôzy vojny, neraz len o vlások unikli smrti a videli zomrieť svojich kamarátov.

Keď zložili zbrane a vrátili sa domov k rodine, museli sa s tým vyrovnať. Začal sa ich ďalší boj – boj s vlastnou hlavou a s démonmi, ktorí v nej ostali.

Otvorené výpovede o pekle vojny

Hontaruk kládla trojici vojakov často nepríjemné a náročné otázky. Oni odpovedali úprimne a maximálne otvorene – raz pokojne a vyrovnane, inokedy nervózne, sklamane či rezignovane. Z ich očí bolo vidieť, že si prešli ťažko opísateľným peklom. Miestami detailne opísali, čo zažíva človek, ktorý môže v sekunde prísť o život, inokedy zas to, aké náročné je fungovať medzi bežnými ľuďmi na ulici či po boku vlastnej rodiny.

Ústredné trio vo vojne podľa filmu prišlo nielen o kamarátov, ale aj o radosť zo života a chuť ďalej bojovať. Každý akoby pomaly strácal nádej, že v ich krajine bude lepšie. Situáciu ešte prehĺbil 24. február 2022.

Traumy a vlastné spôsoby vyrovnávania

Vojakov sužujú bolestivé traumy, no s terapiou to neriešia. Jeden chodí do gymu trénovať box, ďalší si v dielni montuje strojčeky na tetovanie, tretí sa snaží svoje skúsenosti odovzdať mladším a naučiť ich disciplínu. Kým jedného opustila priateľka, ďalší si žiadnu nevie nájsť a tretí postupne prichádza o rodinu s dvomi deťmi.

Kamera berie diváka priamo do prvej línie

Hontaruk dostáva diváka hlboko pod kožu nielen priamou komunikáciou s vojakmi, ale aj striedaním dokumentárnych postupov. Nejde len o „hovoriace hlavy“ – drsné a autentické zábery z boja na fronte pôsobia ako napínavý akčný film. Výrazne vyniká rapid montáž, ktorá divákovi nedáva vydýchnuť, kým farebná obrazová štylizácia ho upokojuje a necháva vstrebať hrôzy, ktorých bol práve svedkom.

Dynamická ručná, často rozostrená kamera berie diváka priamo do prvej línie. To rezonuje ešte viac pri uvedomení, že sleduje dokumentárny, nie hraný film. Aj divák sa zrazu stáva účastníkom krvavého konfliktu a nemôže ujsť – kamera určuje, kam a kedy sa pôjde.

Desivo komplexný obraz vojny

Snímka je silná aj vďaka časozbernému snímaniu, ktoré zachytáva viacero generácií Ukrajincov, ktoré sa museli naučiť žiť vo vojne. Niektorí ľudia si už zvykli na zbraň v ruke, iní na zvuk sirén a strach zo smrti. Deti sa boja o svojich rodičov, rodičia o svoje deti. Nepretržitý tlak, nepokoj a stres sa podpisujú pod psychiku každého jedného.

Ukrajinská režisérka zachytáva vojnu až desivo komplexne, z viacerých uhlov pohľadu. Pôsobivo a hlavne empaticky polemizuje o našej smrteľnosti a ukazuje, že vojna sa často nekončí na fronte. Zanecháva rany, ktoré sa hoja celé roky a posúvajú sa z generácie na generáciu.