Francúzsko a staré zločiny. Ozve sa Progresívne Slovensko?
Francúzsko a jeho kolonializmus: Návrh reparácií a morálny dilem
V roku 1962, po viac než sto rokoch útlaku, alžírsky Národný oslobodzovací front úspešne vyhnal Francúzov z Alžírska. Minulý rok alžírske zákonodárstvo prijalo kontroverzný zákon, ktorý oficiálne kriminalizuje francúzsku kolonizáciu, pričom uznáva legálnu zodpovednosť Francúzska za tragédie, ktoré spôsobili, a ustanovuje nárok na reparácie za spôsobené materiálne a morálne škody. Tento krok odráža silnú tendenciu na naplnenie spravodlivosti a zodpovednosti voči histórii kolonializmu.
Francúzi počas svojho pôsobenia v Alžírsku nielenže vyvolávali hrôzu, ale tiež páchali zločiny, na ktoré nezabudneme. Pôsobenie plynu v jaskyniach na zabíjanie skrývajúcich sa ľudí je len jedným z množstva dôkazov brutálnych praktik. Počas Mokraniho povstania boli Alžírčania brutálne potlačení, pričom sa im nielenže uložili pokuty, ale ich územia bola zaplavená francúzskymi osadníkmi, čo iba prehlbovalo utrpenie miestnych obyvateľov. Masakre v Sétife a Guelme v máji 1945 predstavovali vyvrcholenie týchto represálií, viedli k obratu verejného mínienia a sa stali kľúčovým momentom, ktorý podnietil alžírsku vojnu za nezávislosť.
Právnik Raphael Lemkin, ktorý vynašiel pojem genocída, patrí medzi tých, ktorí označili francúzske procesy v Alžírsku za genocídu. Usiloval sa o stíhanie francúzskych predstaviteľov za ich zločiny, no jeho snahy sa končili neúspešne. Alžírsky zákon, síce nemá medzinárodnú silu, no je súčasťou globálneho volania po reparáciách, na ktoré sa čoraz častejšie apeluje aj v rámci iných krajín. Príkladom je prezident Nigeru, ktorý jasne vyhlásil, že Francúzsko musí splatiť všetko, čo mu ukradlo.
Reparácie za otroctvo sa stali dôležitou témou, pričom mnohí lídri z Afriky vrátane ghanského prezidenta vyzvali na ich nápravu. Africká únia plánuje zamerať tému reparácií na rok 2025. V súvislosti so Slovenskom, hoci krajina nemá historickú účasť na kolonizácii, jej následky by nemali byť rodinné. Ignorácia tejto problematiky vo verejnej diskusii môže poškodíť vzťahy medzi súčasnými medzinárodnými aktérmi a ich historickými prepojeniami.
Kolonializmus sa totiž plynule transformoval na neokolonializmus, pričom naše krajiny sa na ňom stále podieľajú. Realita je taká, že ekonomické zisky plynú predovšetkým západným investorom, zatiaľ čo my profitujeme zo spravodlivého medzinárodného obchodovania s lacnými zdrojmi. Politika vo verejných debatách však nevylučuje morálne úvahy. Zatiaľ čo premiér sa vyhýba vzneseniu morálky do politického diskurzu, Progresívne Slovensko sa snaží presadzovať práva jednotlivca, avšak takmer neustále čelí obvineniam z pokrytectva.
Póza politického vedenia môže immúnne reagovať voči staticizme. Dôležité je poznamenať, že významným európskym partnerom Progresívneho Slovenska je francúzsky prezident Emmanuel Macron. Hoci v roku 2017 uznal kolonizáciu za zločin proti ľudskosti, vo funkcii prezidenta odmietol priznať akúkoľvek zodpovednosť. Prečo sa Progresívne Slovensko voči tomu nepostavilo? Neexistuje jasná odpoveď, no je očividné, že voľba medzinárodných spojencov má význam a morálny aspekt, ktorý by mal byť zásadným faktorom pri politických rozhodnutiach.
Záverom, problém koloniálnych zločinov je komplexný a zasluhuje si vážnu diskusiu nielen ako historický aspekt, ale ako otázka aj v súčasnosti. Odpovedať na tieto morálne dilemy môže byť pre niektorých obtiažne, no jedno je jasné – zločiny minulosti by nemali ostať nepotrestané. Každý národ by mal mať morálnu povinnosť postaviť sa k svojej histórii čelom a zabezpečiť, aby sa rovnaké chyby nezopakovalo v budúcnosti.
