Neznáme kapitoly života Vincenta Šikulu: V dvanástich do kláštora. Piekol výborne
Neznáme kapitoly zo života Vincenta Šikulu: V dvanástich išiel do kláštora, výborne piekol
Vincent Šikula sa narodil pred 90 rokmi a od jeho smrti uplynulo 25 rokov. Na spisovateľa spomína jeho manželka Anna Šikulová.
„Vinco bol výborný rozprávač, rád veľa a farbisto rozprával. Doma veľa pracoval. A keď pracoval, nepoznal nikoho, na nikoho nehľadel, nikoho nešetril, ani seba. Všetko sa muselo podriadiť jeho práci, tá bola prvoradá,“ hovorí Anna Šikulová.
Podľa jej slov rád opakoval vetu Jozefa Ilečka, ktorému doma hovoril starý Ilečko: „Človek kape na ohľady.“ Ako dodáva, najbližší mu boli tí, ktorých zniesol pri práci.
Manželka spomína, že blízki kamaráti vedeli, čo práve píše. „Inak nemal rád, keď mu niekto nazeral do papierov, čo chcel, prečítal sám. Alebo nás nútil, aby sme čítali, čo napísal, a ani vtedy nás neľutoval, podobne ako seba – pracoval do vyčerpania.“
Na stene pri jednoduchej knižnici mal podľa nej plastiku Krista a vedľa nej čiernou ceruzkou nápis: Ora et labora. Rád pracoval aj v záhradke v Hamrštíle, hoci sa tam máločo urodilo.
„Bola tam zberná nádrž na zachytávanie vody z odkvapových rúr, z tej nádrže potom ponorným čerpadlom polieval záhradku. A keď sme vymenili odkvapové rúry, použil tie staré, ponadkladal ich, aby voda tiekla rovno na hriadky. Také zavlažovacie zariadenie vymyslel, vynálezca! Raz sa mu nečakane urodili veľké uhorky, o ktorých potom napísal rozprávku, ako Emil Hlubovič išiel v obrovskej uhorke na východ k príbuzným a koho všetkého do uhorky na cestu prizval.“
Vinco bol z dvanástich detí a rodičia ho ako dvanásťročného dali do kláštora SVD – Societas Verbi Divini, verbisti. Do kláštora išli aj jeho sestry Elena (Ilka) a Oľga, tie boli v ženskej reholi SVD – sestry Ducha Svätého.
Toto obdobie sa v jeho prózach, ktoré inak obsahujú dosť autobiografických motívov, takmer nezaznamenáva, keď, tak len v náznakoch. Próza Kláštor a predkláštor vyšla v Slovenských pohľadoch až po jeho smrti.
A o Vincovi sa v Encyklopédii slovenských spisovateľov píše, že v Nitre chodil na gymnázium, áno, chodil na gymnázium, ale ako chovanec, mal z neho byť mních, misionár. Pripravovali ich na misijnú cestu. Keď kláštor zavreli, vyprevádzali ich do sveta so slovami: „Teraz choď a kresli ryby.“
A Vinco sa vrátil domov a naozaj kreslil ryby, staval oltáriky z kameňa v poli a volal svojich súrodencov, aby sa s ním modlili. Keď sa začali smiať, skončil to slovami: „Diabol nás pokúša.“
Z kláštora spomínal aj na to, ako raz dostal balík a starší chovanec mu povedal: „Zriekni sa!“ A ako ukradol tintu – požičal si ju a potom si ju nechal – a ako sa potom dusil, oblátka pri spovedi sa mu prilepila na podnebie.
Hoci to na Vincovi nebolo vidieť, zostal celý život nábožný, mal svojské chápanie zbožnosti, ale na spoveď nechodil (bol rozvedený). No zbožnosť v ňom zostala. Aj vrúcne spomienky na nitrianskych učiteľov.
Páter Jozef Škoda ho učil slovenčinu, Vinco vedel veľmi dobre gramatiku, pravidlá, zdokonaľoval si cieľavedome slovnú zásobu, učil sa tu latinčinu, naučil sa hrať na harmóniu.
Deň začínal rozcvičkou – hrou na klavíri. Mal bohatý notový materiál a stále si kupoval noty v antikvariáte. Deti učil hrať na trúbke, aj Miška, aj Elenku. Mňa kedysi učil hrať na flaute.
Bývali v centre mesta. Klub spisovateľov bol na skok, Vinco tam rád chodil, no nevodil si návštevy domov, doma si udržiaval pracovné prostredie. Nechcel sa odtŕhať od práce. Vždy citoval Mila Urbana, ktorý býval v Grobe: „Keď mám ísť do mesta, nie je stratený jeden deň, ale dva dni, kým sa znova sústredím na prácu.“
Najradšej písal v Hamrštíle, tam mal pocit, že nikoho neruší klepkaním, tam mal aj strohé podmienky na život, po akých ako budúci rehoľník vždy túžil. Len matrac, police na knihy a stôl, tak hovorieval, to by mu k životu stačilo.
Keď písal, nedoprial si odpočinok, písal a písal, kým vládal, najmä vtedy, keď natrafil na žilu, ako keď studniar kope studňu, vravieval, hľadáš, hľadáš a zrazu sa to samo valí.
Keď som v nedeľu otvorila oči, už voňala mäsová polievka, bolo v nej málo mäsa, ale veľa zeleniny. Každú nedeľu musela byť. Nielenže varil, aj piekol. Tiež zaváral. A veľmi šikovne.
K polievke robil osúchy z kysnutého cesta, slané či sladké, smotánkové či slivkové alebo marhuľové, cesto natenko vystieral rovno na plechu. A k narodeninám či na vinobranie rád piekol kačku alebo hus.
Chodil do chotára na jablká, vzal na chrbát ruksak a zbieral jablká v opustených vinohradoch alebo na rúnach. Vinco mal rád staré druhy ovocia, v Hamrštíle zasadil mandľu aj biele moruše.
Zaváral čerešne, višne, všetko, čo sa urodilo. Slávne sú jeho kompóty – hroznový kompót, zaváral celé strapce. Veľký úspech mal černicový kompót. Zaváral aj strúhané jablká, aby mal na štrúdľu. A sušil lipový kvet, vyliezol na lipu, sám ho naoberal.
