Futbalový sen zmenil správne odpovede. Prehru Slavie režíroval chlapík z Milionára

Prehru Slavie režíroval chlapík z Milionára

Keď Kaheem Parris krátko po prestávke otvoril skóre a Joy-Lance Mickels v závere zvýšil na 2:0 po neuveriteľnej chybe defenzívy Slavie, v Baku sa vo veľkom oslavovalo. Miestny FK Sabah si nepripísal iba cenný triumf nad slávnym českým klubom, ale bol to najkrajší moment krátkej, deväťročnej histórie klubu.

„Je to fantastický výsledok. Prvé domáce víťazstvo v Lige majstrov – čo môže byť lepšie?“ tešil sa po zápase tréner Valdas Dambrauskas.

To, čo Sabah dokázal za necelú dekádu, je obdivuhodné. To, čo sa podarilo litovskému trénerovi, je námet na prvotriedny hollywoodsky trhák.

Zo straty 41 bodov náskok 7 bodov

Sabah sídli v Masazire, mestečku pri Baku. Vznikol z ničoho v septembri 2017. Pár mesiacov po tom, čo Slavia získala štvrtý český titul a začala sa stávať futbalovou kráľovnou u susedov za riekou Morava.

Vzostup Sabahu nabral rýchlosť až v ostatných štyroch rokoch. V sezóne 2022/23 skončil druhý v azerbajdžanskej lige a prvýkrát sa kvalifikoval do európskej súťaže.

Prvú veľkú trofej získal v roku 2025, keď vyhral domáci pohár. Tento rok získal double – k poháru pridal aj ligový titul. Karabach Agdam prekonal o deväť bodov. Zaujímavosťou je, že ešte v sezóne 2024/25 za ním Sabah zaostal o 41 bodov. Dôvod rapídnej zmeny? Dambrauskas.

„Najväčšou výzvou bolo presvedčiť hráčov, že dokážu zdolať kohokoľvek,“ povedal Dambrauskas.

Smrť otca

Prišiel v lete 2025, no vedenie Sabahu s ním bolo v kontakte už takmer dva roky predtým. Nikdy to však nedopadlo dobre.

Ani Dambrauskas to nemal jednoduché. Narodil sa v Pakruojise, malom meste na severe Litvy. Vyrastal vo štvrti, ktorá nemala najlepšiu povesť. Otec robil na stavbe, mama varila v školskej jedálni. Skôr treli núdzu ako žili v blahobyte. Obzvlášť, keď Valdasovi zomrel otec. V tom čase mal len jedenásť rokov.

„Musel som skoro začať pracovať, aby som finančne pomohol rodine,“ zaspomínal si.

V minulosti bolo bežným postupom, že pedagógovia nútili ľavákov písať pravou rukou. To isté postretlo aj Dambrauskasa.

„Dokonca mi ľavú ruku pripevnili k telu,“ šokoval litovský kormidelník.

Skúšal futbal, atletiku, basketbal i šach. Práve pri hre kráľov sa naučil premýšľať dopredu, byť trpezlivý, zvládať emócie. Po výhrach nelietal v oblakoch, po prehre nepadal na dno.

Nakoniec mu najlepšie išiel futbal. Ako tínedžer to dotiahol do tretej ligy, ale na profesionálnu kariéru mal podľa vlastných slov málo talentu.

Zarobil 725 libier

Rozhodol sa, že sa futbalového sna nevzdá. V roku 2000 sa rozhodol dostať z Nórska – bol tam na stáži – do Anglicka.

Na prelome milénií bola veľkým hitom po celej Európe hra Miliónar. Dambrauskas sa prihlásil do litovskej verzie ako 25-ročný. V roku 2002 sa dostal do hlavnej súťaže. Domov si odniesol štyritisíc litovských litasov, v tom čase zhruba 725 britských libier. Nebola to suma, ktorá by z neho urobila boháča, no pomohla mu a jeho partnerke presťahovať sa do Londýna.

„Mohol som si kúpiť byt v rodnom meste, ale chcel som ísť do Anglicka a stať sa trénerom,“ vysvetlil Dambrauskas.

Na London Metropolitan University študoval športovú vedu a trénerskú prácu. Osem rokov sa snažil dostať k futbalu z rôznych strán. Popri štúdiu pracoval v krčme, roznášal noviny, pôsobil v škôlke, robil záhradníka, predajcu aj údržbára.

„Bolo to najnáročnejšie obdobie v mojom živote.“

Prvé trénerské skúsenosti získal pri komunitných športových programoch v severnom Londýne. Neskôr viedol mužstvo London Tigers, ktoré hrávalo v nižších anglických súťažiach. Pracoval aj pri mládeži Manchestru United, Fulhamu a Brentfordu. Práve práca pri Manchester United Soccer Schools mu dodala sebavedomie. Pomohol mu jeden z trénerov – John Shields.

„Mal som slabú angličtinu, nevedel som sa vyjadriť, ale niečo vo mne videl. Dal mi šancu a neskutočne mi pomohol,“ pripustil Dambrauskas.

Hajduk je ako tetovanie

V roku 2010 sa vrátil domov. Dostal možnosť vrátiť sa do Litvy a pracovať pri mládežníckej reprezentácii a ako asistent v klube Ekranas. Prijal ho a vyriekol vetu, ktorá ho charakterizuje asi najviac: „Najväčším rizikom v živote je nepodstúpiť riziko.“

Po Ekranase v decembri 2014 prevzal Žalgiris Vilnius a získal s ním ligové tituly i pohárové trofeje. Pri jednej z osláv bol na tlačovej konferencii veľmi emotívny. Zaspomínal si na zosnulého otca.

„Keby vedel, že som trénerom Žalgirisu a získali sme toľko trofejí, bol by najšťastnejší na svete.“

Cez lotyšský klub RFS viedol aj Goricu, Hajduk Split, Ludogorec Razgrad, OFI Kréta či Omoniu Nikózia. Nebola to však cesta automatického úspechu a trofejí, ale aj pádov a tvrdých nárazov. Najviac mu v pamäti zostal chorvátsky klub.

„Hajduk je ako tetovanie, ktoré sa nedá odstrániť, zanechá na vás stopu.“

V Sabahu mu už teraz, na začiatku jeho pôsobenia, volajú na slávu. On však pripomína…

„Nechceme byť senzáciou na jeden deň. Najšťastnejší budem, keď v nasledujúcom súboji budeme hrať ešte lepšie…“