Moskva mu ležala pri nohách, žartoval si z ČSSR. Legendu ZSSR zničila vodka

Moskva mu ležala pri nohách, robil si žarty z ČSSR. Legendu Sovietskeho zväzu zničila vodka

Mal zlato zo zimných olympijských hier 1964 v Innsbrucku a päť titulov majstra sveta so Sovietskym zväzom. Spoluhráči i novinári mu hovorili šachista. Napriek tomu ukončil Alexander Almetov hokejovú kariéru v 27 rokoch na vrchole. Dôvodom bol hnev.

Okrem hnevu nakoniec utopil svoj život v alkohole a sebaľútosti. Z jedného z najšikovnejších hokejistov svojej doby sa stal hrobár, výčapník či brigádnik v kúpeľoch, kde nosil uteráky aj vysokopostaveným členom KGB.

„Prefíkaný Saša Almetov bol jeden z najlepších hokejistov svojej doby. Lenže keď vám hlava vypovedá službu, nie je cesty späť,“ napísal Sovietskij Sport.

Raz med, raz bič

Almetov sa narodil 18. januára 1940 v Kyjeve. Keď o rok a pol nato začala Operácia Barbarossa, s rodinou utiekli do Moskvy a vyrastal neďaleko štadióna Dynama. K hokeju ho priviedol slávny Vševolod Bobrov.

„Mal zápal, chuť pracovať, ale vedel si tú drinu aj užívať,“ spomínal Bobrov. Z Dynama si ho vytiahlo armádne CSKA, kde sa presadil na konci päťdesiatych rokov. Bol skvelým centrom, ktorý vedel zakončovať, vytvoriť šancu aj zorganizovať spoluhráčov.

S Konstantinom Loktevom a Veniaminom Alexandrovom vytvorili obávanú prvú formáciu CSKA i ruskej zbornej. „Gólovú akciu viete vytvoriť vtedy, ak ste o minimálne krok dopredu ako súper. Almetov a Alexandrov boli takí vždy,“ povedal Loktev.

Vtipkoval na úkor ČSSR

V Rusku si vyslúžil prezývku prefíkaný Saša. „Bol dušou a mozgom útoku. Neprestajne privádzal súpera do rozpakov, nedržal puk pri úpornom hľadaní najlepšieho riešenia. Nachádzal ho okamžite a súperi len lietali po ľade,“ spomínal Anatolij Firsov na duel, v ktorom dal Almetov šesť gólov Dynamu Moskva.

Firsov opísal aj humornú stránku šikovného praváka. Na MS v Ľubľane 1966 viedli Sovieti po dvoch tretinách nad Československom 6:1. Tréner Tarasov žiadal, aby poslednú tretinu začali, akoby bolo 0:0. Almetov trénerovi so všetkou vážnosťou pritakal: „Samozrejme, stav je 0:0. Ale dnes už bolo aj 6:1,“ povedal s úsmevom na tvári.

Z vrcholu na dno

Z olympiády 1960 v Squaw Valley si odniesol bronz. O štyri roky neskôr získal v Innsbrucku zlato. V rokoch 1963 až 1967 bol päťkrát za sebou majstrom sveta. S armádnym CSKA Moskva vyhral sedem ligových titulov. Na olympiádach a majstrovstvách sveta spolu strelil 37 gólov v 50 zápasoch.

Ešte na jar 1967 patril medzi najlepších. Z Viedne si odniesol ďalšie zlato, pätnásť bodov a miesto v najlepšej zostave turnaja. Mal dvadsaťsedem. Nasledujúca olympiáda v Grenobli bola vzdialená necelý rok. Na dno však spadol postupne.

Za športovým leskom sa skrývali problémy s režimom a alkoholom. „Aj predtým som mal problémy s režimom, ale rýchlo som sa zotavil a hru som nekazil. Po víťazstve na majstrovstvách sveta vo Viedni však chýry o mojom veselom živote došli až k vedeniu CSKA. A keďže som úplne zanedbal letnú prípravu, Tarasov mi stále vravel, že málo trénujem,“ priznal Almetov pre Sovietskij sport.

„Všetko sa ešte dalo napraviť, ale akoby do mňa vošiel čert: Hotovo, končím s hraním! Povedal som to v hneve, bez rozmýšľania.“ Tarasov ho podľa vlastných slov neprehováral. „Keď som uvidel svoje mužstvo v televízii – a nehanbím sa to priznať – rozplakal som sa,“ dodal Almetov.

Hrobár a brigádnik

Po konci v profesionálnom hokeji skúšal trénovať, ale v tom sa nenašiel. „Nedokázal som pochopiť, že sláva a popularita sú už minulosťou a nikto vás nepotrebuje. Na ihrisku som sa nebál nikoho, žil vo mne bojovný duch, ale na plavbu životným morom som pripravený nebol,“ vysvetľoval.

Postupne sa prepadol z vrcholných častí spoločnosti k úplnej spodine. Podľa niektorých sovietskych zdrojov si privyrábal ako hrobár na Vagaňkovskom cintoríne. „Bol to tichý a pokojný muž. Ani som nevedel, že bol taká hviezda,“ vravel vtedajší správca cintorína Jurij Čipčuk.

Na začiatku deväťdesiatych rokov s druhou manželkou Galinou odcestoval do Spojených štátov amerických. Novinár Jevgenij Rubin, ktorý mu pomáhal, opísal, že Almetov prišiel na dohodnutý pohovor neskoro a pod vplyvom alkoholu. „Galina si popri práci privyrábala pečením. Manželovi však prekážalo nosiť pohostenie na pláž. Vraj olympijskí víťazi také veci nerobia,“ napísal Rubin.

Almetov sa vrátil do Moskvy, Galina zostala v Amerike. Skúšal to aj ako pomocná sila v kúpeľoch, nosil pivo zákazníkom, často si však upíjal aj v práci. Almetov zomrel vo veku 52 rokov na zápal pľúcnici. Jeho telo bolo zničené alkoholom. Pochovali ho na Vagaňkovskom cintoríne, kde sám istý čas pracoval.

Boris Majorov sa po rokoch vrátil ku chvíli rozlúčky. „A čo sme urobili pre to, aby sme mu pomohli zostať medzi nami? Veď on hokej miloval a náš život bol jeho životom. A pritom sme sa považovali za jeho priateľov,“ spomínal Majorov.