Rusi nás mučili a my sme im za to museli ďakovať, vraví ukrajinský vojak

Rusi nás mučili. A my sme im za to museli ďakovať, vraví ukrajinský vojak

Ukrajinský vojak Arslan Annajev strávil v ruskom zajatí viac ako dva roky a schudol približne 50 kilogramov. „Vyzeralo to, akoby si vojaci užívali chvíle, keď mohli mučiť Ukrajincov, pretože sme sa nemohli nijako brániť. Nemali sme žiadne práva. Pre Rusov sme neboli ľuďmi,“ povedal Annajev na konferencii Stratcom Under Pressure (Strategická komunikácia pod tlakom), ktorú v Bratislave zorganizoval projekt Hoaxy a podvody.

V armáde slúžil ešte pred začiatkom veľkej ruskej invázie na Ukrajinu. Z ozbrojených síl odišiel, no po 24. februári 2022 sa rozhodol vrátiť. „Uvedomil som si totiž, že nemôžem len sedieť doma a sledovať v televízii, čo sa deje v mojej krajine. Musel som sa zapojiť. Chcel som brániť svoj štát, rodinu, priateľov a každého z nás. Bolo to moje rozhodnutie,“ uviedol.

Narodil sa na juhu Ukrajiny, v Mykolajivskej oblasti, ale žil v rôznych regiónoch. Na Kryme chodil do školy, na univerzitu nastúpil v meste Žytomyr a teraz žije vo Vinnycii. V civile pracoval ako inžinier v továrni, ktorá patrí nemeckej spoločnosti a nachádza sa na Ukrajine. Vyrábajú sa tam káblové zväzky do automobilov, napríklad do Volkswagenu Tiguan. Jeho úlohou bola údržba zariadení a kontrola hotových výrobkov.

Do zajatia sa dostal počas intenzívneho boja, ktorý trval približne šesť hodín. Na postavení ich bolo šesť a velil skupine. Zaútočili na nich príslušníci ruských špeciálnych síl Storm Z. Ostreľovali ich pozície a pred samotným útokom vojakov pálilo na nich ruské delostrelectvo. Drony zhadzovali míny a ďalšiu muníciu. Nakoniec zostali len dvaja – on a jeden z jeho vojakov. Obaja boli zranení. Rusi obsadili ich pozície a našli aj ich.

Najskôr ich presunuli do dediny na okupovanom území v Luhanskej oblasti. Zostali tam jeden deň a potom ich odviezli do vojenského tábora. Jeho veliteľom bol dôstojník ruskej vojenskej polície. V tomto zariadení strávil približne mesiac. Tam zažil výsluchy spojené s mučením. Potom ho poslali do väznice v meste Staryj Oskol v Belgorodskej oblasti, kde ho držali dva mesiace. Z hľadiska fyzického utrpenia to bolo najhoršie miesto, aké zažil.

„Mučili nás každý deň, bili a používali všetko, čo mali poruke. Kopali nás, bili päsťami, obuškami či rôznymi kladivami. Pálili nám kožu, až kým sa im nevybili batérie elektrických paralyzérov. Mnohokrát som cítil zápach horiacej vlastnej kože. Elektrické mučenie bolo pre mňa najhoršie, pretože ho proti mne používali veľmi často,“ povedal Annajev.

Počas výsluchov odo mňa chceli všetky informácie, ktoré som mal. Chceli vedieť veci aj o iných zložkách ozbrojených síl, ale o tom som nič nevedel. Oni si však mysleli, že niečo tají. Neexistovala správna odpoveď, ktorou by sa dalo vyhnúť mučeniu. Ako príklad uviedol otázku, kde mali pozície – hoci ho zajali práve na tomto postavení. Dokázal pred Rusmi veľa informácií zatajiť a neposkytol im nič dôležité.

Čelil aj sexuálnemu násiliu. Raz požiadal o zdravotnú pomoc pre problémy s hemoroidmi, pomoc mu odmietli. V ten istý deň v sprche sa ho jeden z dozorcov opýtal, či žiadal o lieky. „Povedal mi: Ja ťa vyliečim. Pokúsil sa mi strčiť elektrický paralyzér do konečníka a vravel: Vyliečim ti tie hemoroidy. Keď sa mu to nepodarilo, začal mi paralyzérom púšťať elektrické šoky do genitálií a celého tela. Pritom sa smial a pýtal sa: Ako sa cítiš? Je ti už lepšie? A ja som musel odpovedať: Áno, ďakujem, pane. Po každom bití ste museli povedať: Ďakujem, pane,“ opísal.

Prepustili ho v roku 2025. Približne mesiac pred výmenou už vážne uvažoval o samovražde. Nebol na nich vyvíjaný iba fyzický nátlak, ale aj obrovský psychický tlak. Používali propagandu. Prekvapilo ho, že do šírenia ruských naratívov boli zapojení dokonca aj novinári z USA a Európy. V júni 2025 ho zavolali, zmerali mu výšku a hmotnosť a urobili tri fotografie, ktoré dokumentovali stav jeho tela. Vymenili ho 23. júla 2025.

„Stále sa snažím vrátiť do normálneho života. Som v procese zotavovania. Keď som bol v ruskom zajatí, snívalo sa mi o domove. Teraz sa mi však takmer každú noc sníva o ruských väzniciach, o mužoch, ktorí tam stále zostávajú, o tých, ktorí v ruskom zajatí zomreli, alebo o mojich priateľoch, ktorí zahynuli v bojoch. Počas prvých mesiacov, približne pol roka, som sa liečil z rôznych zdravotných problémov, napríklad z kožných ochorení. Rozprávam sa aj s psychológom, pretože sa chcem vrátiť k životu, aký som viedol pred vojnou. Neviem však, či je možné stať sa opäť tým istým človekom. Myslím si, že každý, kto prešiel ruským zajatím, sa navždy zmení,“ uzavrel Annajev.