Uniknuté dokumenty prezradili totožnosť zákazníka K-10, ktorý žiadal ruskú výzbroj
Zákazník K-10 chcel ruskú výzbroj používanú na Ukrajine
Rusko malo pre Irán pripravenú dodávku 90 odpaľovacích zariadení pre presne navádzané rakety, ktoré jeho armáda používa aj vo vojne proti Ukrajine. Vyplýva to z uniknutých dokumentov ruského zbrojárskeho priemyslu.
Irán sa v dokumentoch skrýval pod označením K-10. Dodávky boli naplánované najneskôr do konca roka 2025, nie je však potvrdené, či sa zariadenia skutočne dostali do krajiny. Rusko popiera dodávky zbraní pre Irán určených na súčasný konflikt s USA a Izraelom.
V dokumentoch sa objavuje zákazník označený iba ako K-10, ktorý si objednal 90 odpaľovacích zariadení pre presne navádzané rakety používané na bojových vrtuľníkoch. V kontrakte na dodávku cvičných a ľahkých bojových lietadiel Jak-130 sa rovnaké označenie objavuje spolu s výslovným pomenovaním Iránu. Ruský štátny vývozca zbraní Rosoboronexport podľa dostupných informácií používa tento kód práve pre iránskeho odberateľa.
Kľúčovým dôkazom je list z mája 2024 od ruskej konštrukčnej kancelárie Vympel, ktorá upozorňovala ďalší podnik, konštrukčnú kanceláriu KBM, na potrebu urýchliť dodávky komponentov pre odpaľovacie zariadenia APU-L a APU-305. V opačnom prípade hrozilo, že výrobné oneskorenia zasiahnu plnenie deviatich kontraktov. Sedem zákazníkov bolo z Ruska, zvyšné dva kontrakty smerovali do zahraničia. Čína si mala objednať 192 zariadení typu APU-305, druhým zahraničným odberateľom bol zákazník K-10, teda Irán, s objednávkou 90 zariadení APU-L.
Podľa výrobného harmonogramu mali dodávky pre Irán prebiehať od konca roka 2024 do decembra 2025. Zverejnené materiály však nepreukazujú, že všetkých 90 zariadení bolo vyrobených, vyvezených alebo odovzdaných iránskej armáde.
Odpaľovacie zariadenia APU-L sú určené pre ruské presne navádzané rakety LMUR, označované aj ako Izdeliye 305 alebo Ch-39. Zbraň sa dostala do výzbroje ruskej armády v roku 2022 a ruské vrtuľníky ju odvtedy používajú aj proti cieľom na Ukrajine. Raketa je určená najmä na ničenie pozemných objektov, obrnených vozidiel a ďalších stacionárnych či pohybujúcich sa cieľov, pričom jej dosah je približne 14 až 14,5 kilometra. Významnou vlastnosťou je možnosť korigovať navádzanie rakety aj po odpálení. Operátor môže počas letu získavať obraz z navádzacej sústavy a spresňovať zameranie cieľa. Podľa amerického armádneho technického prehľadu Worldwide Equipment Guide môže jedno zariadenie APU-L niesť dve takéto rakety.
Objednávka 90 zariadení však neznamená, že Irán automaticky získal aj 180 rakiet. Uniknuté dokumenty sa týkajú odpaľovacích zariadení a nepreukazujú množstvo dodanej munície.
Irán si už predtým objednal ruské bojové vrtuľníky Mi-28, pre ktoré sú odpaľovacie zariadenia APU-L určené. Iránske ministerstvo obrany v novembri 2023 oznámilo, že dokončilo dohody o nákupe týchto strojov. V januári 2026 sa na internete objavili zábery vrtuľníka Mi-28 v leteckom zariadení v Teheráne. Uniknutá objednávka by tak mohla predstavovať ďalšiu časť širšieho programu, v rámci ktorého sa Irán snažil získať nielen samotné ruské vrtuľníky, ale aj modernú presne navádzanú výzbroj. O tom, či už iránske stroje skutočne používajú rakety LMUR, však nie sú dostupné spoľahlivé dôkazy.
Analytici amerického Inštitútu pre štúdium vojny upozornili aj na menej nápadnú možnosť využitia tejto techniky. Vzhľadom na relatívne krátky dosah zbraní mohli byť zariadenia určené predovšetkým na boj proti ozbrojeným skupinám alebo na operácie pozdĺž iránskych hraníc.
Odhalenie prichádza v období pokračujúceho konfliktu Iránu so Spojenými štátmi a Izraelom. Moskva popiera, že by Iránu dodávala vojenské vybavenie určené na použitie v súčasnej vojne. Uniknuté dokumenty sa pritom vzťahujú na kontrakt plánovaný už v roku 2024, teda pred súčasnou fázou konfliktu. Ich existencia preto sama osebe nedokazuje, že Rusko teraz dodáva Iránu zbrane na útoky proti americkým alebo izraelským silám, zapadá však do širšieho obrazu vojenskej spolupráce oboch krajín.
Irán po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu pomáhal Moskve dodávkami útočných dronov Šáhid a technológií pre ich výrobu. Rusko si následne vybudovalo vlastné výrobné kapacity. V opačnom smere pokračovali rozhovory a kontrakty na bojové lietadlá, vrtuľníky a ďalšie vojenské vybavenie pre Teherán.
Zostáva pritom otvorená zásadná otázka: či sa 90 objednaných odpaľovacích zariadení skutočne dostalo do Iránu a či ich jeho armáda dokázala uviesť do prevádzky.
