Priznávajú neokonzervatívci konečnú porážku Ameriky?

Priznávajú neokonzervatívci definitívnu porážku Ameriky?

Nestáva sa každý deň, aby si intelektuálne elity amerického intervencionizmu priznali významnú strategickú porážku Spojených štátov. V nedávnom článku, ktorý napísal Robert Kagan, jeden zo zakladateľov Projektu pre nové americké storočie, vyhlasuje, že strata v Hormuzskom prielive je vážnejšia ako predchádzajúce porážky vo Vietname a Afganistane.

Tomáš Imrich Profant, politológ z FMV EU, 19. mája 2026, tvrdí, že napriek masívnemu bombardovaniu a vojnovým zločinom americkej armády sa nedá pozorovať, že by bol režim na pokraji zvrhnutia. Skôr naopak, vonkajšia agresia sa zdá, že zomkla vládu aj obyvateľstvo. Tento paradox však neznamená nezvratnú porážku Spojených štátov; tou sa stáva dominancia Iránu nad Hormuzským prielivom, čo je stiahnutie amerického vplyvu v regióne k historicky nevýznamnej pozícii.

Kagan sa domnieva, že Spojené štáty prehrali súboj s mocnosťou, ktorá je hodnotená ako druhoradá, a teraz nie sú schopné zabezpečiť bezpečnú prepravu cez strategicky dôležitý prieliv. V súvislosti s týmto vývojom sa čoraz viac hovorí o benefitoch, ktoré by mohlo mať Spojené štáty v oblasti predaja ropy a plynu, a že Čína prichádza o významného dodávateľa, čím ešte viac podkopáva americké postavenie.

Kagan naznačuje, že posun moci v tomto regióne zvyšuje pozíciu Iránu ako preferovaného partnera pre iné krajiny, čo by mohlo mať negatívny dopad na Izrael. Ostatné arabské národy budú musieť prehodnotiť svoje vzťahy s touto „novou“ mocnosťou, keďže staré spojenecké zmluvy už nie sú relevantné.

V rámci svojej analýzy Kagan ponúka dve možné „riešenia“ tejto situácie. Prvým je akceptácia porážky, avšak málo perspektívne, je opakovaná pozemná invázia vzorom Iráku. Druhá možnosť, zdôrazňovaná Donaldom Trumpom, sa týka potenciálneho vojenského zásahu. Posledné vyhlásenia naznačili, že ak nebude dohodnuté prímerie, môžeme očakávať mohutný vojenský úder proti Iránu, pričom sa zdôrazňuje využitie vojenskej sily, ako sú napríklad ponorky nesúce jadrové hlavice, vo vodách blízko Iránu.

Je dôležité poznamenať, že zatiaľ čo Irán nevlastní jadrové zbrane a podľa amerických spravodajských služieb ich momentálne ani nevyvíja, Spojené štáty majú v histórii precedens, kedy použili jadrové zbrane na zdecimované Japonsko. Takže hrozby amerického prezidenta o „veľkom výbuchu“ musia byť vnímané s náležitou ostražitosťou.

Bývalý hlavný analytik CIA pre východnú Áziu, John Culver, taktiež potvrdzuje, že stratégia americkej dominancie sa ocitá v značnej kríze. Poukazuje na fakt, že Čína je v súčasnosti nad Američanmi vo všetkých vojenských oblastiach, okrem podmorských schopností, a že Čína dokáže vyprodukovať podstatne viac zbraní než Spojené štáty. V prípade konfliktu, ako je akákoľvek vojna o Taiwan, odhaduje, že americké sily by nemali šancu na úspech.

Aj keď možno tieto komentáre chápať ako podnecovanie amerického vedenia na núdzové investície do armády, naznačujú, že americká vojenská hegemónia je naozaj na pokraji konca. Pojem hegemónia sa zvyčajne spája nielen s vojenskou, ale aj kultúrnou a ideologickou dominanciou, ktorá sa taktiež mení. Najnovší Index vnímania demokracie naznačuje, že Čína je vo svete vnímaná pozitívnejšie než Spojené štáty, pričom Izrael vedie v rebríčku najodmietanejších krajín.

Takéto zistenia naznačujú, že aj pokiaľ ide o názory a postavy v geopolitickej aréne, Spojené štáty riadne zápasia so zmenou naratívu a ich vplyv na globálnej úrovni sa istotne zmenšuje. Tento posun vnímania bude mať ďalekosiahle dôsledky nielen pre americkú politiku, ale aj pre stabilitu a rovnováhu moci vo svete.

Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie. © Autorské práva vyhradené.