Obžaloba pokrytectva medzinárodného poriadku. Ako sa v geopolitike manipuluje
Obžaloba pokrytectva medzinárodného poriadku
Vystúpenie jordánskeho kráľa Abdalláha II. na pôde OSN si aj s odstupom času zaslúži pozornosť. Nebolo totiž iba ďalším z radu apelov na mier na Blízkom východe, aké zaznievajú každoročne. Prejav pomenoval kľúčový problém medzinárodnej politiky – neschopnosť alebo neochotu medzinárodného spoločenstva udržať pozornosť zameranú na konflikty dostatočne dlho na to, aby boli skutočne vyriešené.
Abdalláh II. nevystúpil len z pozície obhajcu Palestínčanov a regionálnej stability. Predložil obžalobu medzinárodného systému, ktorý roky funguje mimoriadne selektívne, krátkozrako a pokrytecky.
Geopolitická (ne)pozornosť
Sledujeme, kritizujeme a riešime iba to, čo nám vyhovuje. Jordánsky kráľ povedal jasne, že pozornosť sa stala vzácnym aktívom a to, kam ju nasmerujeme, nikdy nebolo dôležitejšie. Väčšina analýz politiky pracuje s kategóriami vojenskej, ekonomickej alebo technologickej moci. Abdalláh II. k tomu pridáva ďalšiu dimenziu – moc určovať, ktoré konflikty budú predmetom diplomatického úsilia a ktoré sa stanú iba kulisou globálneho diania.
Nie je rozhodujúce to, kde a kto umiera. Pozornosť sa sústreďuje iba tam, kde sa umiera dostatočne mediálne atraktívnym spôsobom. Medzinárodné spoločenstvo reaguje na krízy ako algoritmy sociálnych sietí – intenzívne, emocionálne a krátkodobo. Konflikt je v centre pozornosti, kým prináša nové obrazy, nové obete a nové emócie. Keď to pominie, je nahradený inou krízou. Nevyriešený. Zmizne z obrazoviek.
Zatváranie očí pred utrpením
Palestínska otázka je učebnicový príklad. Nie preto, že by o nej svet nevedel, ale preto, že ju desaťročia odmietal riešiť. Medzinárodné spoločenstvo rezignovalo na vyriešenie problému nespravodlivosti, ktorá ovplyvňuje celú regionálnu politiku. Konflikt nik neukončil, naučili sme sa s ním žiť. Mierové procesy produkovali konferencie, deklarácie a rezolúcie, nie riešenia.
Abdalláhova kritika je o to silnejšia, že vychádza z pozície tradičného spojenca Západu. Ak Jordánsko hovorí, že medzinárodné spoločenstvo konflikt iba spravovalo na úkor jeho riešenia, ide o vážne varovanie. „Ak možno celé desaťročia ignorovať medzinárodné právo, akú hodnotu toto právo vlastne má?“ Pokiaľ sú pravidlá záväzné iba pre jedných a dobrovoľné pre druhých, prestávajú byť pravidlami a stávajú sa nástrojom mocenskej politiky.
Kritika nesmerovala len k morálnemu zlyhaniu, ale aj k priamym dôsledkom beztrestnosti. „Zakaždým, keď medzinárodné spoločenstvo odvráti zrak, Izrael zisťuje, že môže zájsť ešte ďalej za hranice a právne limity.“ Hlavným adresátom kritiky tak nebol iba Izrael, ale medzinárodné spoločenstvo, ktoré dlhodobo deklaruje podporu medzinárodnému právu, no len zriedka využíva nástroje na jeho vynucovanie.
Destabilizácia ako nástroj teroristov
Dôležitá bola aj časť venovaná Sýrii. Hoci ju mediálne zatienili palestínske pasáže, z hľadiska bezpečnosti a stability regiónu je Sýria najdôležitejšou šachovnicou dneška. Pre Jordánsko je dianie v Sýrii strategickou hrozbou. Južná Sýria sa po rokoch vojny stáva priestorom, v ktorom sa stretávajú záujmy regionálnych i externých aktérov. Pre Ammán sú rozhodujúce tri otázky: bezpečnosť hraníc, migrácia a kontrola vodných zdrojov.
Prepojenie Palestíny a Sýrie predstavuje najdôležitejšiu časť prejavu. Destabilizácia Libanonu, Sýrie a pokračujúci teror v Gaze a na Západnom brehu formujú budúcnosť regiónu. Abdalláh argumentoval, že pokračujúce ignorovanie týchto problémov podkopáva dôveru v systém medzinárodného práva a regionálnu bezpečnostnú architektúru. A slúži teroristom rôzneho formátu.
Silné slová, ale čo ďalej?
Prejav vyvolal ohlas vďaka svojej centrálnej téze. Palestínu nepredstavil ako výnimočný, ojedinelý prípad, ale ako symptóm širšieho globálneho problému. Ak sa medzinárodné právo presadzuje selektívne, ak sa konflikty riešia podľa mediálnej atraktívnosti a ak pozornosť zameraná na ne trvá kratšie než samotná kríza, netýka sa to už iba Blízkeho východu. Týka sa to samotnej dôveryhodnosti povojnového medzinárodného usporiadania.
S niektorými interpretáciami možno nesúhlasiť a polemizovať. Oveľa ťažšie je však odmietnuť primárnu otázku: ak medzinárodné spoločenstvo desaťročia hovorí o pravidlách, ktoré nedokáže alebo nechce presadzovať, čo zostáva z jeho morálnej autority?
Abdalláhov prejav bol obžalobou systému, ktorý si privykol na beztrestnosť. Skutočným problémom je, že štáty, ktoré hovoria o vláde práva, čoraz častejšie odmietajú niesť náklady spojené s jeho presadzovaním. Ak má mať medzinárodné právo budúcnosť, nesmie byť selektívne. Pravidlá, ktoré platia iba pre protivníkov a nikdy pre spojencov, nie sú pravidlami, ale prázdnou politickou rétorikou. A systém, ktorý nedokáže potrestať dlhodobé porušovanie vlastných princípov, stráca autoritu aj legitimitu. Najväčším úspechom tých, ktorí porušujú medzinárodné právo, je okamih, keď svet prestane reagovať a porušovanie práva sa stane normou.
