V Brazílii sme žili a neverili vlastným očiam. Aj slúžky majú vlastný výťah

Život v Brazílii priniesol aj prekvapivé skúsenosti s byrokraciou a spoločenskými rozdielmi

Do Brazílie sme sa s manželkou presťahovali v roku 2013, keď o nás krajina prejavila záujem. Priatelia, ktorí nám pomáhali s presunom aj hľadaním bytu, nad našim rozhodnutím krútili hlavou. Nechápali, prečo chceme žiť v ich, takrečeno druhoradej krajine. V Brazílii sme prežili vyše troch rokov a tamojším známym sme stále pripomínali, aby sa prestali cítiť menejcennými obyvateľmi planéty. Krajina tretieho sveta bola v mnohých ohľadoch vyspelejšia ako napríklad Holandsko alebo Slovensko.

Nápad vyskúšať život v Brazílii inšpirovala vtedajšia prezidentka Dilma Roussefová. V časopise The Economist som sa dočítal, do akých reforiem sa pustila a ako sa krajina otvára zahraničným odborníkom. Každodenná prax však rýchlo ukázala, že jedna vec je to, čo sa povie v prezidentskom paláci, a iná je komplikovaná, hoci prekvapivo rýchla byrokracia. V takzvanom cartóriu, čo je obdoba súkromného notárskeho úradu, sa pečiatkovalo s vetrom opreteky a nebolo zriedkavosťou, že uznávali rukou napísané dokumenty.

Byrokracia na vyšších úrovniach bola už iná káva. Od priateľov, univerzitných profesorov, sme sa dozvedeli, že byrokratický mechanizmus Brazília prevzala z mussoliniovského Talianska a odvtedy sa len máločo zmenilo. Kombinácia Mussoliniho byrokracie a portugalskej zakomplexovanosti môže človeku poriadne osladiť život.

Brazília je federácia s gigantickým, demokraticky voleným parlamentom, no v bežnom živote sa zavše človek musí konfrontovať s feudálnymi móresmi. Napríklad v obytných vežiakoch, dajme tomu aj v menších päťposchodových, sú dva výťahy: jeden pre obyvateľov a druhý pre služobníctvo. Byty nezriedka majú aspoň dve kúpeľne a popri väčších izbách aj kuticu pre prípad, keby slúžka potrebovala bývať u zamestnávateľa. Demokracia na juhoamerický spôsob – všetci sú si rovní, ale bez sluhov sa nezaobídeme.

Ani ľavicovo orientovaným občanom s vyšším vzdelaním a lepším príjmom neprekáža zamestnávať slúžku. Zdôvodňujú to tým, že poskytujú prácu slabším občanom. Rozdiel v spôsobe života ľavicových vzdelancov, ktorí by nikdy nevolili Flávia Bolsonara, a pravičiarov je zanedbateľný. Všetkým ide o zachovanie komfortu.

Brazílsky novinár Fabiano Golgo, ktorý žije 30 rokov v Prahe, správne postrehol, že v krajine sa žije podľa dvojakého metra. V súkromí môže byť brazílsky občan súcitný, komunitný a tolerantný, no pokiaľ ide o politické postoje, pokojne sa postaví na opačnú stranu a podporí ideológiu, za ktorou v konečnom dôsledku stoja feudálne naladení latifundisti, pripravení zlikvidovať pľúca zemegule, čiže amazonské pralesy.

Naši priatelia takí neboli. Držali sa liberálneho presvedčenia a nikdy by nijakého Bolsonara nevolili. Zvláštnosťou bolo, že ako neveriaci pochádzali z katolíckych rodín a turičné charizmatické sekty, import zo Spojených štátov a opora pravicových konzervatívcov, na nich nemali dosah. Ak vo voľbách zvíťazí Bolsonaro mladší, bude to znamenať odchod slobodomyseľnosti a vzdelanosti, asi tak, ako sa to deje kdekoľvek na svete.