Obhajoval prvého slovenského únoscu a muža s cibuľou.
Provokácie starého právnika
Anton Blaha, 91-ročný právnik, sa vyjadruje k svojim nezabudnuteľným zážitkom, ktoré formovali jeho profesijný život. Od obhajovania svojho prvého unikátneho prípadu – muža, ktorý si zo smetiska odniesol cibuľu, až po emocionální rozpravy o dobe komunizmu a jeho osobnej cestu dedičstvom práva. Blaha, hoci obvinený z politických neplechov a paradoxne aj z absurdných činov, dáva hlas nespravodlivosti, a jeho príbehy nechávajú čitateľa zamyslieť sa nad vážnosťou právnej spravodlivosti.
Spomienky na vojnu a jej dopad na detstvo
Vyrastanie v pokojných podmienkach osady pri Čadci sa mu zdalo ako dar. Radosť z futbalu a prírody, ježivot bez starostí. Ale vojna nezačala príliš ohrozovať jeho detstvo, iba zriedkavo, keď sa deti stretli s vojakmi v rieke. Hádzanie kameňov po nemeckých vojakoch sa síce zdalo nevinnou zábavou, no vnucovalo v ňom pocit odporu voči nepriateľovi. Rodičia ho varovali, že Nemci predstavujú zlo, no Blaha sa v tej chlapčenskej hre ocitol osvetlený detskou naivitou.
Právo ako neočakávaná voľba
Štúdium práva nebolo pre Blahu samozrejmosťou; jeho cieľom bola história. Cestou ku vzdelaniu sa však ocitol pod ťarchou kvót, ktoré mu uzurpovali prístup k filozofickej fakulte. Rozhodnúť sa pre právnu kariéru sa mu nakoniec zdalo ako osudové znamenie, obzvlášť po odvážnych protestoch proti nespravodlivým praktikám v armáde. Až dodnes sú jeho slová jasné: „Bola to karma, že som sa dostal k právu, musel som tak urobiť, hoci som sa obával politických následkov svojej voľby.”
Pyžamová revolúcia a jej následky
Jedným z najlepších študijných rokov, blížiacich sa k emocionálnemu prebudeniu, bola „pyžamová revolúcia”. Nikol rázne protesty neostali bez povšimnutia. Blaha sa podieľal na memorande, ktoré patrilo medzi prvé formy študentského odporu. Tento čin toho mládežníka zahnal do náruče vojenského prístavu, kde sa naučil, že nie všetci obyvatelia krajiny nielenže chápu, ale ani akceptujú jeho vášne a presvedčenia.
Nečakané obraty v advokátskej kariére
Advokácia v socializme sa Blahovi často zdala skutočným divadlom absurdity, kde spravodlivosť bola len Maryná, vďaka čomu sníval o vedierku pravdy, ktoré ostávalo ukryté v hustom humne manipulácie. Až po rokoch mu ostatní začali rozprávať o odhaľujúcich príbehoch zo súdnych hál, kde po indivíduách trénovali odhodlane ohlodávať mocenské kritériá. Začalo to po jeho prvom prípade, kedy si uvedomil, že aj cibuľa, pokiaľ je v nesprávnych rukách, môže spôsobiť viac škody, než úžitku.
Smrť a psychóza: morálna dilema obhajcu
Na ceste k spravodlivosti v advokátskej kúrii sa Blaha dostal do situácie, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila jeho pozeranie na zákon. Únos a smrť dieťaťa, krvavý obraz, ktorý ostal v jeho pamäti. Cítil príležitosť bojovať nielen za bezbranného muža obžalovaného z vraždy, ale aj za tých, ktorí mali právo na lepší deň. Obhajoval toho, kto sa javil ako psychopat, a predsa jeho duša dokázala zasiahnuť rovnako mocne, ako celý politický systém, ktorý ho obklopoval.
Blaha a dezilúzia z moci
Nemohli byť podlahové obmeny, nemohli chýbať porušovania zákonov vo všetkých smeroch. O tom vedel Blaha svoje. Keď sa naplnila katastrofa vojnovej ideológie, zakrýval hrôzu vojenských zásahov a podpásovkopevňových schém udržujúcich moc, bola blízkosť k Dubčekovi, aj Husákovi, iba druhořadá. Jeho znepokojenie nad situáciou s právom a politikou sa stávalo akýmsi varovaním pre všetkých, ktorí sa snažili zakryť pravdu pod nánosmi ideologických klamstiev.
