Veľké sólo pre génia Jána Lajčiaka v DPOH
Veľké sólo pre geniálneho čudáka Jána Lajčiaka v DPOH
Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava sa opäť stáva miestom nevšedných kultúrnych zážitkov, keď na jeho javisku ožíva inscenácia „Text Lajčiak“. Toto predstavenie, ktoré oslavuje 150 rokov od narodenia evanjelického farára a kultúrneho činiteľa Jána Lajčiaka, sa stáva mostom medzi minulosťou a prítomnosťou, odhaľujúc naratív o človeku, ktorý žil osamotený v malej obci Vyšná Boca, ale jeho myšlienky prenikli ďaleko za hranice Slovenska.
Ján Lajčiak, narodený 25. júla 1875 v Pribyline, sa za svoj krátky život (zomrel 28. októbra 1918) stal vzdelancom uznávaným nielen doma, ale aj vo svete. Spojil teológiu s jazykovědou a položil základy slovenskej orientalistiky. Jeho dielo však malo príchuť tragédie – hlboká kritika doma, za čo bol nakoniec odsunutý na „bezvýznamnú“ faru. Práve túto rozporuplnosť jeho existencie podrobne analyzuje inscenácia, ktorej autori sa neboja vystihnúť Lajčiakove pocity sklamania a uzavretosti.
Režisér Rastislav Ballek a dramaturg Mário Drgoňa sa rozhodli prenášať Lajčiakove ideály aj frustrácie prostredníctvom emotívneho divadelného jazyka, ktorý zahŕňa dramatické prvky, vizuálne pôsobivé scénické prostredie a jedinečnú kombináciu hudby a textu. Týmto spôsobom inscenácia vyžaduje aktívnu účasť divákov, ktorí sa v myšlienkovom chaose snažia nájsť zmysel.
Ústrednou postavou je sopranistka Eva Šušková, ktorú možno chápať ako Lajčiakovu múzu – spieva rôzne texty, jeho slovníky aj slová, ktoré o ňom napísali iní. Jej hlas prechádza od pocitov poézie a lásky k tvorivému trápeniu. V inscenácii ju sprevádza skupina talentovaných herečiek a hercov, ktorí vnášajú do predstavenia ďalšie nuansy a pohľady na Lajčiakov život, pričom je znakom silných ženských postáv, že práve ženy vyjadrujú tradície a bolesti, ktoré s ním boli spojené.
Tvorcovia sa neboja skúmať ťažkosti a bariéry, ktorým Lajčiak čelil vo svojich ideáloch a životných voľbách, pričom sa vyhýbajú melodrámam a banálnym emocionálnym vyjadreniam. Počas predstavenia sa diváci dostávajú do interakcie so spôsobmi, akými Lajčiak kritizoval alkoholizmus, závisť a predsudky vo svojom národe. Práve touto formou je prezentovaná aj jeho osamelosť, ako aj boj s pohŕdaním a nedorozumením, ktoré zažil vo vlastnej krajine.
„Text Lajčiak“ nie je obyčajná biografia, ale umelecké dielo, ktoré je vyjadrením boja a ochoty podviazať sa na prežívanie reality. S ľahkosťou posúva divákov do pozície hľadania známych aj neznámych koreňov, čo je nesmierne dôležité aj pre dnešných mladých. Lajčiak sa stal symbolom intelektuála bojujúceho proti nezáujmu a povrchnosti.
Inscenácia ponúka divákom pohľad do histórie, ale zároveň ich vyzýva k zamysleniu sa nad súčasnosťou – nad tým, ako hodnotíme našich „čudákov“ a kto ostáva bez povšimnutia. Môžeme sa tešiť, že „Text Lajčiak“ je takou hrou, ktorá znova pripomína, že umenie má moc oživovať myšlienky a kultúrne hodnoty, ktoré by inak mohli byť zabudnuté.
