Ani svet bez rakoviny či iných chorôb nám nezaručí nesmrteľnosť. Vedci odhadli prirodzený limit ľudského života.
Koniec nesmrteľnosti: Biologické limity ľudskej existencie
Nový vedecký model, vytvorený vedcami zo Skolkovského inštitútu vedy a technológie v Moskve, naznačuje, že aj v hypoteticky ideálnych podmienkach, kde by medicína odstránila väčšinu príčin starnutia a chorôb, by ľudské telo dosiahlo určitý biologický limit. Tento limit je spojený s nevyhnutným hromadením genetických zmien, tzv. somatických mutácií, ktoré vznikajú počas života a ovplyvňujú fungovanie buniek.
Ani v prípade, že by rakovina, infarkty a iné choroby boli eliminované, by sme sa podľa vedcov nemohli dočkať nesmrteľnosti. Model predpokladá, že priemerný ľudský život by mohol trvať od 146 do 194 rokov, pričom existujú aj teoretické prípady, ktoré naznačujú, že určitý jedinec by mohol žiť až do 550 rokov. Tieto výpočty však vychádzajú z modelu, ktorý sa zameriava na jeden aspekt starnutia a nezahŕňa všetky faktory, ktoré ovplyvňujú biologické procesy.
Mutácie a ich vplyv na zdravie
Somatické mutácie, na ktoré sa vedci zamerali, vznikajú v dôsledku delení buniek a poškodení DNA. Tieto genetické zmeny sú prítomné už od počatia a časom sa v tele hromadia. V priebehu rokov väčšina zmien nemá vážne následky, avšak kombinácia nevhodných mutácií vo vnútri buniek môže narušiť ich normálne fungovanie a prispieť k vzniku rakoviny. Hoci ľudské telo disponuje opravnými mechanizmami, nie všetky orgány majú rovnakú schopnosť regenerácie, čo situáciu komplikuje.
Ktoré orgány ovplyvňujú dĺžku života?
Podľa zistení vedcov by práve poškodenie a mutácie v kľúčových orgánoch, ako sú mozog a srdce, mohli určovať konečnú hranicu života. Dlhodobé hromadenie mutácií by mohlo spôsobiť, že bunky by potom nezvládali vykonávať svoje funkcie, čo by viedlo k predčasnej smrti. V tomto kontexte sa akceptuje, že aj keby sa stali ideálne podmienky pre odstránenie chorôb, biologické procesy v našich orgánoch by naďalej fungovali ako limitujúci faktor.
Odlišné pohľady na starnutie
S odborníkmi, ako je profesor Joao Pedro de Magalhaes z Birminghamskej univerzity, sa však názor na biologické limity života líši. Podľa neho starnutie nemusí byť iba výsledkom akumulácie chýb, ale môže byť spojené aj s biologickým „naprogramovaním“ buniek. To znamená, že ak by sa vedcom podarilo správne preprogramovať bunkové mechanizmy, mohlo by to otvoriť predpoklady pre výrazne dlhšiu existenciu ľudí.
Predpovedanie presnej dĺžky života zostáva komplexným problémom a jednou z najväčších otázok v oblasti biológie je softvér, ktorý riadi proces starnutia. Ako konštatuje de Magalhaes, „musíme lepšie pochopiť, prečo starneme,“ aby sme sa posunuli k ďalšiemu výskumu v tejto oblasti.
Na ceste za poznaním
Celkovo sú aktuálne zistenia vo výskume starnutia len malou časťou väčšieho puzzle. Aj keď nový model prináša zaujímavé otázky o biologických limitoch, jedno je isté: oblasti starnutia a dlhovekosti sú stále plné tajomstiev, ktoré si žiadajú ďalší výskum a spoluprácu viacerých vedeckých tímov.
