Tanky blokovali ulice, paľba usmrtila nevinných. Pred 58 rokmi vtrhli do Československa okupačné vojská.
58. Výročie okupácie Československa
V piatok 21. augusta si Slovensko pripomína 58. výročie od invázie armád Varšavskej zmluvy, ktorá v noci z 20. na 21. augusta 1968 vnikla na územie vtedajšieho socialistického Československa. Tento vojenský zásah, zahŕňajúci sily zo Sovietskeho zväzu, Bulharska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky (NDR) a Poľska, znamenal koniec reformného procesu známeho ako Pražská jar.
Okupácia, ktorá sa v Slovenskej republike pripomína ako pamätný deň, bola oficiálne uznaná Národnou radou SR 3. novembra 2020, kedy 21. august bol zaradený do zoznamu pamätných dní ako Deň obetí okupácie Česko-Slovenska. Následky invázie boli rovnako tragické, pričom do konca roku 1968 prišlo o život 38 osôb na slovenskej pôde.
Prvý deň okupácie a jeho obete
Invázia, označovaná za najväčšiu ozbrojenú akciu v Európe od konca druhej svetovej vojny, zahájila svoj postup s nasadením 27 bojových divízií a jednej leteckej armády. Generál Ivan Grigorjevič Pavlovskij viedol operáciu. Už prvý deň okupácie, 21. augusta, zahynulo 20 ľudí vrátane študentov v blízkosti Univerzity Komenského v Bratislave, medzi ktorými boli i Danka Košanová, Ján Holík a Stanislav Sivák. O deň neskôr, 22. augusta, došlo k nešťastiu na Námestí SNP, kde bol smrteľne zranený 16-ročný Peter Legner, a zraneniam podľahol aj Jozef Szvityel. Celkový počet obetí na území Československa v dôsledku okupácie dosiahol 406 životov.
Dôvody invázie a reakcia Moskvy
Hlavným cieľom invázie bolo zastaviť demokratizačné reformy, ktorých architektom bol Alexander Dubček, prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Reformy dostali podporu aj v podobe výzvy Dvetisíc slov, ktorú napísal spisovateľ Ludvík Vaculík a podpísali ju významní jednotlivci z kultúry a verejného života. Tento reformný duch vyvolal obavy v Sovietsko zväze, čo viedlo k ich postupnému zasahovaniu do vnútorných záležitostí ČSSR.
K rokovaniam medzi československými a sovietskymi predstaviteľmi došlo v Čiernej nad Tisou od 29. júna do 1. augusta 1968, a dňa 3. augusta 1968 bola v Bratislave podpísaná Bratislavská deklarácia, ktorej podstatou bola doktrína, zaoberajúca sa právom na intervenciu sovietskych síl v spojeneckých štátoch.
O okupácii a jej následkoch
O invázii došlo k rozhodnutiu v Moskve 18. augusta 1968, na stretnutí generálnych tajomníkov komunistických strán krajín Varšavskej zmluvy. Medzi signatármi pozývacieho listu, ktorý obsahoval povolenie na vojenský zásah, boli i vtedajší lídri KSČ, ako Alois Indra a Drahomír Kolder. Dubčeka a ďalších kľúčových predstaviteľov KSČ násilne previezli do Moskvy, kde sa od 23. do 26. augusta konali rokovania, ktoré vyústili do podpísania Moskovského protokolu, garantujúceho prítomnosť sovietskych síl až do doby, kým nezmizne hrozba odklonu od socializmu.
Legitimácia prítomnosti sovietskych vojsk
Pobyt sovietskych vojsk sa oficiálne legalizoval na základe zmluvy zo 16. októbra 1968, ktorú schválilo Národné zhromaždenie a podporilo 228 poslancov. Okupácia sa stala nástrojom na zastavenie všetkých demokratických snáh v krajine a na jar 1969 sa Gustáv Husák stal novým predsedom ÚV KSČ, čo začalo epizódu známu ako normalizácia.
Hoci do 4. novembra 1968 opustili Československo sily Bulharska, Maďarska, NDR a Poľska, prítomnosť sovietskych vojsk v krajine, ktoré sa odhadovalo na viac ako 73 tisíc, pretrvávala.
Odstúpenie sovietských síl
Odchod sovietských vojsk sa začal až 26. februára 1990. Posledný transport prekročil hranice Slovenska 21. júna 1991, čo znamenalo oficiálne zakončenie 23-ročnej prítomnosti sovietskych síl na českej a slovenskej pôde. Tento proces sa formálne uzavrel 25. júna 1991 podpisom Protokolu o ukončení odsunu. Dva dni po tomto podpisu opustil Československo aj posledný zástupca sovietskej armády, generál Eduard Vorobjov, čím sa uzavrela jedna z najtemnejších kapitol česko-slovenských dejín.
